V .týždni má na starosti rubriky veda a šport. Najradšej má svätý pokoj, keď nemusí o ničom písať, čítať ani rozmýšľať. Keď ten pokoj má, potom ho trávi napríklad aj písaním, čítaním a rozmýšľaním o všeličom. Učil a stále učí fyziku a je veľmi vďačný za to, že sa stále ešte nájdu ľudia, ktorých dokáže niečo naučiť. Jeho populárno-vedecké články vyšli v našom vydavateľstve aj knižne (Jeden výdych koňa, Dva hrby ťavy, Tri hlavy draka). Športoval, kým vládal, hrá počítačové hry, ale už ani tie ho príliš nebavia, hrá sa so svojimi deťmi, ale nemá na to vždy dosť trpezlivosti. Vie sa celkom slušne nahnevať.
Andrej Svorenčík radí dvom ministrom. Na rezorte kultúry a pôdohospodárstva zakladá analytické inštitúty. Netají sklamanie zo zrušenia Inštitútu vzdelávacej politiky. Podľa jeho slov nie sú analytické útvary potemkinovské dediny, no ich podriadenosť politickým nominantom bude vždy rizikom.
Nijaká krajina nie je bez nádejí. Cesta žiadnej sa nekončí v slepej uličke. Lebo krajina nie je teoretický koncept, ale priestor, kde sa o svoje životy starajú živí ľudia. Oni rozhodujú o nádeji aj o budúcej tvári svojej vlasti.
Nobelove ceny za prírodné vedy udelené v roku 2017 nám v troch rôznych príbehoch hovoria jednu a tú istú vec: človek je nesmierne vynaliezavý tvor a o svete sa dokáže dozvedieť neuveriteľné veci.
To, že Robert Fico nebude kandidovať v budúcich prezidentských voľbách, vieme všetci od jeho porážky v tých minulých. Zbabelci sa po výprasku do odvety nehrnú.
Po župných voľbách predseda vlády Robert Fico vyhlásil tieto voľby za potvrdenie faktu, že Slovensko nie je mafiánsky štát. Naozaj nie je? A ak je, ide len o metaforu, alebo o skut
Kniha šéfredaktora časopisu Respekt Erika Taberyho Opuštěná společnost má podtitul Česká cesta od Masaryka po Babiše. Ten podtitul vyvoláva očakávania, že pôjde o pohľad na českú históriu. Nie je to tak.
