V rómskom jazyku to znamená „Kam kráčaš?“. Kam kráčame? My, oni, celý svet. Kráčame čudesným smerom. Nemení sa to, v čo sme dúfali, že sa zmení už dávno, mení sa to, čo by mohlo ešte chvíľku zostať, aby sme to prijali a aby sme mohli zmeniť to, čo zmeniť treba. A to, čo netreba, tak to si obstarať. Dobrú vôľu, otvorené srdce. Trápne? Kedysi sme si mysleli, že to stačí.

Vraj je nie je dobré chodiť do ulíc každé dva týždne, napísal mi známy v diskusii. Lenže táto vláda deštruuje krajinu denne a zostať doma na gauči by bolo priznanie, že to skrátka vzdávame a upadli sme do depresívnej apatie. A pre zahraničie by to bol rovnaký signál, že sme ovce, ktoré už len mĺkvo čakajú na porážku, alebo nebodaj s krokmi vlády súhlasíme.

Kultúra je doráňaná a zaháňaná na kraj útesu ostrými predmetmi, ale utorňajší protest, organizovaný iniciatívou Otvorená kultúra, bol pôsobivý a živý. Vlastne taký happening, v ktorom sa kreativita miesila s nahnevanosťou. Plný pohybu: obišli sme centrá, odkiaľ sa šíri zlo – ministerstvo kultúry, FPU. Zišli sa ľudia z celého Slovenska z divadiel, kultúrnych centier, alebo len tak. Bolo nás viac ako 14-tisíc.

Kým u nás sa verejný priestor mení na hybridné bojisko, je fajn si odskočiť a vydýchnuť si. Množstvo Slovákov chodí lyžovať do Semmeringu, čo je zrejme pre našincov asi najznámejšie mesto Štajerska. „Zelené srdce Rakúska“ je ale zaujímavé v každom ročnom období: je tu plno lesov, miest pôvabných na pohľad a k turistike lákajú kopce – od pahorkatín a stredných pohorí v strede až po Alpy na severe.

Občianske združenie Vŕby už viac ako dvadsať rokov zastrešuje prítomnosť dobrovoľníkov v nemocničných zariadeniach pri sprevádzaní ťažko chorých alebo zomierajúcich pacientov. Prechádzajú s nimi kus cesty, na ktorú ich oni sami pozvú.

Na bratislavskom Námestí slobody sa 19. marca 2026 konal protest na podporu STVR. Účastníci reagovali na plánované prepúšťanie vo verejnoprávnych médiách a následne vytvorili živú reťaz okolo budovy Slovenského rozhlasu, čím vyjadrili obavy z oslabenia jeho nezávislosti.

V kultúrnom dome na Trojičnom námestí v Trnave sa včera (v utorok 3. 3.) konala oslava MDŽ organizovaná stranou Smer. Pokúsil som sa na podujatie akreditovať ako fotograf, no bolo mi povedané, že akreditáciu majú len vybrané médiá.

„Ave ja.“ Pozdrav, v ktorom je obdiv k sile, pocit výnimočnosti a presvedčenie, že svet sa dá ovládať. Že ľudia sú figúrky a pravidlá len prekážka. Z tohto postoja vyrastá Threeema – hra o moci, túžbe manipulovať a o neschopnosti zastaviť sa včas.

Po šiestich rokoch od úplného vyhorenia je parížska katedrála znovu otvorená. V ére krízy Západu je to jeden z dôkazov o jeho vnútornej sile a schopnosti neustálej obnovy.

Výstava Všetky deti Boha 2025 v seneckej synagóge predstavuje Tibora Huszára ako fotografa, ktorý dokázal vidieť svetlo aj tam, kde ho iní prehliadli. Huszár bol výrazná – a niekedy aj kontroverzná – osobnosť. Reakcie ľudí kedysi aj dnes vyvolával napríklad tým, že fotografoval politickú kampaň Vladimíra Mečiara. Zároveň to bol človek s veľkým srdcom, ktorý pristupoval k ľuďom s bezprostrednosťou, humorom a úprimným záujmom. Dnes je posledný deň výstavy.