V politike má každý právo slobodne sa rozhodovať. Základná otázka však vždy zostáva rovnaká: čo je pre politika podstatné? Kariéra a osobný prospech, alebo charakter a chrbtica?

Štvrtého júla pôjdeme – alebo skôr poväčšine nepôjdeme – na desiate referendum v histórii samostatného Slovenska. Deväť predchádzajúcich malo jeden spoločný menovateľ: skončili v koši. Platné bolo jediné, to z roku 2003 o vstupe do EÚ. Všetky ostatné zmarila nízka účasť. Tento vzorec nie je náhoda. Je to logický dôsledok systému, ktorý bol od začiatku nastavený tak, aby nefungoval.

Ľudia si zaslúžia mať sa lepšie, ekonomika potrebuje reštart, chystá sa veľký tresk, dokonca aj hlboká orba, ale ani to nestačilo, takže tu máme najnovšie „archu“. Konkrétne progresívnu archu.

Maďarské voľby a ich výsledok otriasli Orbánovým systémom – a zdá sa, že otriasajú aj osudom jeho strategických partnerov za hranicami.

Viktor Orbán za šestnásť rokov vlády nad Maďarskom zabetónoval svoju moc až tak, že sa pred tohtoročnými maďarskými parlamentnými voľbami u nás ustálil názor, že ani keby Tisza Pétera Magyara vyhrala voľby, Viktor Orbán by moc z rúk nepustil.

Tento týždeň priniesol ostro sledovanú narcisovú kauzu. Určite ste o nej počuli a určite na ňu máte názor. Ja sa pýtam, či bola aspoň na niečo dobrá a či si z nej vieme niečo konštruktívne odniesť.

Ak sa mám úprimne priznať, prežúvanie tejto „gumenej kosti“ (vytrvalo a opakovane) mi už lezie na nervy. Zahlcuje to verejný priestor a to bez toho, aby som sa niekde dozvedela riešenia a hlavne, či je tu vôľa aktérov niečo zmeniť... namiesto toho si vytrvalo dávajú do držiek, až im z toho puchne hlava.

Je po maďarských voľbách a po šestnástich rokoch nastane vo vedení Maďarska zmena. Čo znamená víťazstvo Pétera Magyara?

Nórsko nie je členská krajina EÚ a je to dôležitý partner a spojenec, zachovanie ambasády v Nórsku dáva absolútne zmysel.

Jednou zo základných funkcií ega je testovanie reality, čo znamená schopnosť rozlišovať medzi vnútorným a vonkajším svetom a udržiavať kontakt so skutočnosťou takou, akou je. Ego sa realite aj adaptívne prispôsobuje alebo ju aktívne pretvára a mení. V politickom kontexte nadobúda toto pretváranie špecifické rozmery a možnosti, v ktorých sa môže stratiť ochota prispievať k pohodliu občanov a verejnému dobru. Pri nedostatočnej kontrole moci potenciálne rastie ohýbanie reality podľa vlastných potrieb, predstáv a prianí. Z hodnôt sa tak stávajú nástroje, z jazyka maska a z demokracie politický priestor vykorisťovania.