To bolo nadšenia, keď Národná rada svojím uznesením 5. apríla 2017 zrušila tzv. Mečiarove amnestie a Ústavný súd potvrdil, že to urobiť mohla.
Najskôr si Pellegrini a Fico mysleli, že si úlohy rozdelia tak, aby celok (Smer) z toho profitoval. Už začínajú chápať, že to nefunguje.
Aj ja som kúpil synovi lístok na zápas Spartaka Trnava s Dinamom Záhreb. Lenže hrať sa bude bez divákov a peniaze za vstupenky sa budú vracať. Môže za to jeden idiotský chorál.
Ak sa Marián Kočner neštítil použiť hocičo na diskreditáciu svojich oponentov, tak dnes sa Smer chová rovnako a neštíti sa použiť jeho meno na to isté. Je to smutné poznanie.
Až doteraz mi bolo doslova trápne venovať sa problému rigoróznej práce druhého najvyššieho ústavného činiteľa tohto štátu. Ale nazbieralo sa toho akurát tak dosť.
Keď mi Mišo Kaščák zavolal s tou myšlienkou, podlomili sa mi kolená. Ako prvé mi zišlo na um, že budem mať príliš veľkú trému z takého gigantického projektu, že to nedám, že na pódiu omdliem.
Romana Kvasnicu poznám mnoho rokov. Ale len raz som ho počul hovoriť tak, ako teraz – bolo to v čase, keď štát ubližoval Hedvige Malinovej. Teraz hovoril o vražde, Kočnerovi a povahe moci.
Po rôznych ťaživých témach by to už azda chcelo aj niečo humorné na odľahčenie, nech nie som v tých stĺpčekoch taký morózny a suchopárny tragéd. Napríklad o mozgovom zvrásnení orechových plodov. Lenže žijeme osmičkový rok a od jeho začiatku sa u nás dejú nevídané, neslýchané veci.
Keď som žila v Rakúsku, môj sused na ubytovni sa volal Hatem. Chlap zo Sýrie, ktorý mal 36 rokov a stále študoval. Len na študentské víza totiž vedel ostať legálne v Európe, zatiaľ čo v Sýrii číhala vojna.
V septembri sme si pripomenuli výročie volieb v roku 1998, ktorými sa skončila éra mečiarizmu. Je dobré si ešte povedať niektoré súvislosti.
Je to dosť známy príbeh, ale patrí sa ho teraz pripomenúť. Keď si hochštapler menom Karel Srba objednal v roku 2002 vraždu českej investigatívnej novinárky, takmer mu to vtedy vyšlo.
