Energetická únia znela dobre. Až kým nenarazila na realitu a Nordstream 2. Čo na to Maroš Šefčovič, ktorý bol posledných päť rokov jej tvárou? Ostal znepokojený.
Sneh ako dobré znamenie, hlas mladých hokejistov bol vypočutý a premiér ukázal prvotriednu kafkovskú premenu v neužitočný hmyz. Aj to boli hlavné témy uplynulého týždňa.
Otázka teda znie, prečo na túto najvyššiu ústavnú funkciu kandiduje.
Som Bratislavčan, ale poburuje ma, ak sa na východ pozeráme ako na enklávu nesvojprávnych exotov, teda idiotov.
Lajčákov rezort na Facebooku klepol po prstoch poslancovi Blahovi. Sympatické gesto, no vzápätí si človek spomenie na slávny filmový výrok herca Polívku: A bude to stačiť, myslíš?
V decembri dvíham všetky telefóny s úsmevom. Od prvých dní mesiaca nie je deň, aby nám niekto neponúkol pomoc.
Už je po sviatkoch, no nedá mi nevrátiť sa na pár chvíľ ešte do starého roka a nepodeliť sa, čo mi zase urobila moja trieda.
Celoplošne rozšírená ťažoba nielen pod Tatrami je depresia a úzkosť. Všade sa jej darí. Nemám na to síce dôkazy, no vidím to tak, že jedným zo znakov úzkosti u ľudí je ich notorická potreba sebastrednosti a sebapotvrdzovania, keďže nik v ich blízkosti nevidí ich zásluhy.
Predpovede bývajú zradné. Ale tu je jedna pre rok 2019, ktorá je súčasne novoročným želaním aj výzvou do boja: v tomto roku začne populistická revolúcia strácať energiu.
Bol to prelomový rok. Vo februári prišla vražda novinára, jar priniesla plné námestia a koniec premiéra, na jeseň bol odsúdený Bašternák a zadržaný Kočner. Niečo sa pohlo.
„Tu je väčší rad než na Star Wars,“ volá mi môj americký priateľ stojaci pred Ho Či Minovým mauzóleom. Ja som nešla. Ani v Moskve na Lenina som sa nebola pozrieť. No napriek môjmu jasnému názoru na fetišistické uctievanie politických vodcov sa vo Vietname cítim celkom schizofrenicky.
