Minulosť vie byť niekedy krutá a nemilosrdná. Príbeh Pavla Ruska je toho príkladom.
Každá téma má určitú životnosť. Najprv sa dostane do všetkých médií, rozoberajú ju analytici, hovorí sa o nej aj doma v kuchyni.
V prvom rade treba povedať toto: problém ministerky kultúry Ľubice Laššákovej je problémom strany Smer-SD.
Mnohí Bratislavčania si našli v schránkach eurovolebné noviny Naše Slovensko s bombastickou titulkou „Bojujeme o charakter Európy, rozhodujeme o budúcnosti našich detí!“.
Vládna strana Smer sa štiepi, Kočner potopil ďalší zo svojich kontaktov, Británia vyhlásila stav klimatickej núdze.
Tesné prehry s Fínskom, Kanadou a Nemeckom s rozhodujúcimi gólmi na konci zápasov zvádzajú ku kritike nového vedenia nášho hokeja. Ale práve tie prehry ukazujú na presný opak.
Duchovní na Spiši zatlačili na biskupa, aby odvolal istého kňaza v súvislosti s prípadom sexuálneho zneužívania, znela správa, ktorá minulý týždeň prešla internetom. Reakcie na ňu boli dvojaké.
Zo svojho internetového bankovníctva vidím, že to začína byť vážne: klesajú mi akcie finančných ústavov, zdedené po otcovi. A môžu za to slovenské nápady so zdanením! A tiež rakúske, maďarské a poľské.
Asi ju mám. Enviromenálnu úzkosť. Keď som na kamarátovej svadbe uvidela bruško jeho ženy, nemohla som sa ubrániť čiernym myšlienkam na budúcnosť tvora, čo zatiaľ v nevedomí pláva v dokonalej rovnováhe tela svojej matky. Keď bude mať toľko, čo ja teraz, jeho život bude diametrálne iný.
Jedným z najčastejšie používaných výrokov odporcov migrácie utečencov do Európy je obhajoba „našej kultúry“. Neviem, čo presne sa má mať na mysli pod slovom „naša“.
Čo majú spoločné britskí euroskeptici, Alexandria Ocasio-Cortez a Igor Matovič? Predstavu, že demokratická politika nie je dostatočne demokratická a treba ju vrátiť bližšie k občanom.
