Boli sme fašistami, komunistami, neskôr prívržencami Mečiara. Tri traumy za menej ako 100 rokov. Slovensko sa nevyrovnalo ani s jednou.
Marian Kotleba a jeho strana sa spojili s niektorými mimoparlamentnými stranami a na podobný krok sa chystajú aj so Štefanom Harabinom.
PS/Spolu stavila na zlý naratív a mala by vyhodiť svojho stratéga, kým je čas.
Tento článok je reakciou na televízne vystúpenia Erika Tomáša v posledných dňoch. Celé roky som si nebol istý, či Erik je jeho priezvisko, alebo krstné meno.
Tridsať rokov po revolúcii sedí v českom parlamente poslanec Zdeněk Ondráček. Tridsať rokov po revolúcii je terčom posmechu a pohŕdania. Nerozumiete? Vysvetlím.
Tridsať rokov po páde československej totality dominuje všeobecný pocit, že všetko, či aspoň veľa z toho, v čo sme po 17. novembri 1989 verili, leží v rozvalinách. Naozaj?
Časové okno posledných tridsiatich rokov bolo šťastné, pre Slovensko výnimočné obdobie – a november 1989 bol jeho hviezdnym časom. Dnes sa však uzatvára.
Minulý týždeň sa témy zosnulých zhostili všetky možné diskusné okruhy, a tak sme počúvali o vhodnosti či nevhodnosti Halloweenu, o tom, či Pamiatka zosnulých alebo Sviatok všetkých svätých, alebo, ako sa ľudovo vraví, Dušičky.
V uplynulých dňoch sa niektorí politici vyjadrili, že dôvodom ich (ne)vyjadrení je ohľaduplnosť voči verejnosti, aby cez Dušičky netraumatizovali okolie.
Skoré deväťdesiate roky. Bola som dieťa. Pamätám si, ako otec prstom nakreslil hranicu krížom cez náš dom. Na druhý deň sa začal stavať múr uprostred kuchyne. Dom sa rozdelil na dve polovice. My s mamkou sme ostali v jednej. Otec s pomocníkmi obývali niekoľko týždňov druhú.
