Plagiátor Andrej Danko naozaj nie je ničím výnimočný. Nie je ani vzorom, ani výčitkou. Je len „jedným z nás“.
Tak trochu zbabelec, tak trochu plagiátor a tak trochu predseda inštitúcie, ktorá schvaľuje zákony a má dbať na formovanie verejného života.
Znie to ako milá paralela, ktorá sa pritom týka krajiny považovanej za jednu z najzaostalejších v Európe. Ako v čom, treba povedať.
Odpoveď je jednoduchá. Nemôže. Ani tak, že napadne Globálny pakt o migrácii.
Je síce fajn, že už vieme celkom jasne, že Andrej Danko, druhý najvyšší ústavný činiteľ, je plagiátor. Vieme však celkom jasne aj to, že ho to nijako nedonúti odísť.
Komunálne voľby ukázali, že slušnejšie Slovensko naberá dych. No už prvé dni po voľbách upozornili, že porazení sa natoľko boja trestu, že v zápase o prežitie použijú mečiarovské prostriedky.
Bývali v dedine neďaleko Trnavy, kde sme bývali my. Mali chlapca v mojom veku, z ktorého som bola hotová, dvoch kokršpanielov, hojdačku na veľkom orechu na konci záhrady, počítač, perfektnú „žúrovňu“ a…presláveného koňa.
Praha zažila protestný 17. november, ako sa na tento sviatok aj patrí. Rozbuškou sa stal rozhovor, ktorý reportéri Seznam.cz nakrútili vo Švajčiarsku so synom premiéra Babiša. Po týždni je čas na priebežnú bilanciu.
Nerobme z vyrovnaného rozpočtu posvätnú kravu, tvrdil expremiér ešte v roku 2017. A skutočne – v tomto roku by mali byť príjmy o miliardu vyššie, ako sa predpokladalo, no deficit by mal klesnúť len o 200 miliónov.
V októbri som sa v Prahe zúčastnil na konferencii „Osudové osmičky“, ktorú usporiadala Křesťanská akademie. Spomeniem dve dôležité myšlienky.
