Brexit je katastrofa, EÚ však musí odolať pokušeniu exemplárne Britov vytrestať.
Veronika Remišová za prezidentku Slovenskej republiky kandidovať nechce, nebude, ale najmä nemôže.
Nie preto, že to žiada Igor Matovič, ale preto, že je to elementárne slušné a potrebné: Martin Glváč musí odísť.
Nie, toto nie je už len o Dankovom plagiátorstve a ministerkinom absurdnom a cynickom obhajovaní celej záležitosti. Je to o najdôležitejšej lekcii pre študentov.
Keď som pred rokmi v Lampe počúval Daniela Kroupu a Janu Štúrovú, prekvapilo ma, aký obrovský vplyv pripísali obeti jedného študenta. Ale presvedčili ma.
Na Slovensku táto téma rezonovala len slabo, ale Českom zľahka zatriasla: štát sa dôrazne ohradil proti čínskemu technologickému vplyvu. Premiér si zase raz vybral Západ – a prezident ako vždy Čínu.
To, čo sa deje okolo Ústavného súdu, znovu raz ukazuje, že Slovensko neohrozujú tí, na ktorých ukazoval najskôr Mečiar a teraz Fico s nacionalistami a extrémom, ale oni sami.
Už je po sviatkoch, no nedá mi nevrátiť sa na pár chvíľ ešte do starého roka a nepodeliť sa, čo mi zase urobila moja trieda.
Celoplošne rozšírená ťažoba nielen pod Tatrami je depresia a úzkosť. Všade sa jej darí. Nemám na to síce dôkazy, no vidím to tak, že jedným zo znakov úzkosti u ľudí je ich notorická potreba sebastrednosti a sebapotvrdzovania, keďže nik v ich blízkosti nevidí ich zásluhy.
Predpovede bývajú zradné. Ale tu je jedna pre rok 2019, ktorá je súčasne novoročným želaním aj výzvou do boja: v tomto roku začne populistická revolúcia strácať energiu.
„Tu je väčší rad než na Star Wars,“ volá mi môj americký priateľ stojaci pred Ho Či Minovým mauzóleom. Ja som nešla. Ani v Moskve na Lenina som sa nebola pozrieť. No napriek môjmu jasnému názoru na fetišistické uctievanie politických vodcov sa vo Vietname cítim celkom schizofrenicky.
