Zhmotnil sa mi virtuálny hejt. Ako keď pred vami ožije nejaký jav alebo vzorec. Bol som náhle uprostred reálnej situácie v skutočnom svete, ale zároveň to bolo niečo, čo sa deje neustále v priestore sociálnych sietí.

Hoci význam a zmysel sú formálne, minimálne v slovníkovom význame synonymá, asi je každému racionálnemu používateľovi tých slov akosi viac-menej jasné, že úplné synonymá to určite nebudú.

Kedy vás naposledy niekto naozaj počúval? Nie tak, že čakal, kým dohovoríte, aby mohol povedať svoj názor. Ani tak, že vám počas rozhovoru ponúkal riešenia alebo premýšľal nad tým, čo povie ďalej. Ale tak, že vám venoval celú svoju pozornosť.

Každý boží deň to isté. Vstávam plus-mínus v tom istom čase, v plus-mínus tom istom čase si chodím ľahnúť a medzitým osemnásť hodín trávim v bdelom stave. A áno, šesť hodín spánku je málo, ale počas pracovných dní si nemôžem dovoliť spať viac, tak dospávam cez víkend.

Vždy, keď niekde na ulici alebo na stanici stretnem nejakú podivnú existenciu, hádam, či by to nemohla byť ona. Dokonca som poňal podozrenie, že je to žena. Už som jej dal v duchu aj meno. Margita. Viem, že Margita určite existuje a niekde je. Stačí sa len správne dívať a človek ju skôr či neskôr stretne.

V debatách a rozhovoroch, verejných či súkromných, predpokladáme, že ak spolu nesúhlasíme, máme predsa rozum a pri splnení všetkých podmienok (férová diskusia, vzájomné počúvanie, dobré úmysly a tak ďalej) sa na konci musíme nejako dohodnúť.

Pred nejakým časom som dostal smutnú správu. Odišiel od nás Miki – naveky. A teraz, keď som vám to oznámil, dlžím vám asi vysvetlenie, o kom hovorím. Povedal by som to takto: Miki bol človek, ktorého by som si asi ako prvého vybral, keby som chcel mať niekoho pri sebe, keď vypukne zombie apokalypsa. Alebo jadrová. Alebo akákoľvek iná.

Dospelí ľudia v hračkárstve. Cynik vo mne vraví, že niet smutnejšieho a zároveň pravdivejšieho obrazu sveta, v ktorom žijeme. Iste, sú aj iné obrazy, podstatne dramatickejšie, tento sa mi páči preto, že je v zásade optimistický. Prítomnosť je frustrujúca, budúcnosť nestojí za reč, tak prečo sa nevracať do minulosti? Pre nič.

Každý rok, keď príde ten čas alebo mám trochu času v tom správnom období, nakladám kapustu do suda. Ten sud nie je vôbec veľký, pretože u nás doma kyslú kapustu s výnimkou vianočnej kapustnice jem v podstate iba ja. Aj to len občas. Ale nakladám ju, ba čo viac, kupujem si celé hlavy a doma si ich aj sám postrúham, aj na to mám vybavenie.

Zásluhu by sa asi patrilo pripísať kolegovi, ktorý len tak mimochodom na porade skonštatoval, že to, čo v súčasnosti zažívame s umelou inteligenciou, je vlastne schizma.