Človek sa stále učí. A hoci prichádzajú chvíle, keď má pocit, že konečne dospel k nejakému poznaniu, stále je možné, že sa z hmly pred ním náhle vynoria nové skúsenosti.

Veľký chlapec na pieskovisku, kde sa vzal, tu sa vzal, možno tam dokonca bol od začiatku a problémy s ním začali neskôr. V každom prípade je tam a naváža sa do iných detí.

Nemecký teológ a odporca nacizmu Dietrich Bonhoeffer napísal úvahu O hlúposti (Von der Dummheit) ako súčasť svojich reflexií Po desiatich rokoch, ktoré vznikli na prelome rokov 1942 a 1943, ešte pred jeho zatknutím. Neskôr boli zaradené do knihy Listy a zápisky z väzenia.

Mám najlepšiu prácu na svete, z môjho uhla pohľadu, samozrejme, a pre mňa. Najlepšiu aj preto, že jej podstatnou súčasťou sú aktivity, ktoré iní ľudia považujú za kratochvíľu.

Viem, že svet je v úzkych, krízy sa spájajú do mohutného prúdu, keď naša hlúposť a chamtivosť prelamujú hrádze. Umelá inteligencia nás už má tiež, tuším, dosť. Takže by bolo o čom písať, ale ja sa tu dnes s dovolením pozastavím nad burčiakom.

Je pekné nedeľné ráno, urobil som si čaj, otvoril okno a potom aj počítač. Nechcelo sa mi ešte myslieť na nový týždeň, čo ma čaká, a tak som si k tej šálke čaju stiahol Víziu 2040 pre Slovensko. A začítal som sa.

Rozšířil se nám tu takový nešvar… Čoraz častejšie počujem, že vedomie nie je iba zvláštnou vecou, ale čímsi fundamentálnym.

Päťdesiatnikom som síce už dva roky, ale nedá sa povedať, že by som si zvykol, hoci pravdou je aj to, že niekedy sa naozaj cítim historicky. Nie nevyhnutne ako súčasť dejín, ale ako niekto, kto sa histórie môže skutočne dotknúť, lebo ju nielen zažil, ale už aj mala čas dozrieť.

Prázdniny sú fuč. Roztratili sa v zážitkoch, cestách, nových stretnutiach, starých známych, ale aj v slastnej nude, ktorá sa zase dostáva do módy ako nevyhnutná činnosť pre obnovenie duševnej rovnováhy. Ich koniec má pre mňa rokmi svoju špeciálnu atmosféru. Teším sa na to. Celkovo mám v roku dva dni, ktoré na mňa pôsobia svojou mágiou.

Najmä nezovšeobecňovať, príliš neabstrahovať, nevyvodzovať závery z osobných empirických pozorovaní, nepliesť si korelácia s kauzalitou a tak ďalej, aby sa nám nebodaj niečo, čo je anomália či odchýlka, nejavilo ako spoločenská norma.