Takmer polovica obyvateľov našej krajiny dnes hovorí, že smrťou sa všetko končí.

Výročie 17. novembra ponúka novú príležitosť ponosovať sa, že postkomunistická transformácia sa nepodarila. Je kritika 30 slobodných rokov oprávnená?

Totalitný experiment, ktorý napáchal na dušiach, mysliach aj ekonomike Čechov i Slovákov obrovské škody, a padol pred 30 rokmi, si dodnes vyberá svoju daň. 

V novembrových oslavách to skoro zapadlo, ale nemalo by: v pražskom domove pre seniorov zomrel v stredu 6. novembra večer Jan Stráský, náš posledný spoločný federálny premiér. Mal 78 rokov.

Na internete sa šíri video, v ktorom mladí ľudia rozprávajú zmysluplné posolstvá, ale zvuk je čoraz slabší, až ich vôbec nepočuť. Skauti hovoria o ochrane prírody, debatéri o schopnosti kriticky myslieť, kresťanské mládežnícke organizácie o dobrovoľníctve. Na konci videa ostanú len nemé pohyby pier.

V katolíckej cirkvi sa liturgický rok končí slávnosťou Krista Kráľa, ktorý tentoraz pripadá na nedeľu 24. novembra. Sviatok zaviedol v roku 1925 pápež Pius XI. encyklikou Quas primas a v 70. rokoch sa premenil na slávnosť, ktorou sa má uzatvárať cirkevný rok.

Keď som vošla do areálu toho buddhistického chrámu, panovala tam radosť. Ľudia posedávali na lacných plastových stoličkách na záhrade, jedli šošovicu s ryžou a pili bublinkové nealko nápoje ufónsky zelenej farby.

Všeobecne vžitou predstavou je, že podnikanie umožnil až 17. november 1989. A že prví podnikatelia boli z radov vekslákov, ktorí za socializmu ponúkali bony pred Tuzexom. Ani jedna z týchto predstáv nie je pravdivá.

Hrubnutie pokračuje a unavuje nás. Všetkých. Od únavy strácame pozornosť a citlivosť. Pomaly a postupne. 

Po knihe Vlada Ledeckého Počúvajte, páni z Bratislavy! už finišujeme aj s knihou Štefan Hríb, Martin Mojžiš: 30, v ktorej veľmi osobne popisujeme Slovensko od roku 1989 po dnešok.