Keď sa na Slovensku novinári bavia o investigatíve, vždy to skončí rovnako: tento typ žurnalistiky je vraj časovo náročný, drahý a neefektívny, takže väčšina redakcií už ani nepredstiera, že má záujem o kvalitne spracované kauzy. Výsledkom je, že investigatívu tu dnes robia len osamelí vlci, ktorí však nemôžu byť relevantnou protiváhou skorumpovaných politikov a oligarchov.

Referendum o rodine bolo neplatné, hlasovať prišlo menej ako milión občanov. Jeho témy však z verejnej debaty nezmiznú, otázkou je, ako budú ďalej žiť.

Po dlhšom zdôvodnení, prečo nejdem na referendum, mi viacerí napísali, že sa vyhýbam jeho trom otázkam. Pripájam preto text, ktorým som v tlačenom vydaní .týždňa ono zdôvodnenie uviedol.

Veru tak! Tieto riadky radšej ani nečítajte. Nepíšem tu ani o referende, ani o tom farárovi zo Žakoviec, ktorému niektorí ľudia /aj moji priatelia/nevedia prísť na meno.

Na referende sa nezúčastním. Ale nebude to zo vzdoru voči kresťanskej tradícii. Naopak, bude to preto, že som ju spoznal trochu inak.

Predreferendová kampaň sa bude hodnotiť z mnohých uhlov pohľadu. Zaujímavé však bolo sledovať, ako časť slovenských liberálov predreferendovú verejnú diskusiu nezvládla.

Milana Šimečku čítam rád, občas dokonca veľmi rád. Ale jeho posledný blog je lapsus.

Zo strany Aliancie a jej podporovateľov sa v predreferendovom čase objavilo toľko hnevu, agresivity, nepochopenia, nenávisti a homofóbie, že už len preto je občianskou povinnosťou každého človeka, ktorý nie je zaťažený dogmami a cíti lásku a má empatiu k druhým ľuďom, toto referendum ignorovať, prípadne povedať nie.

Referenda, ktoré iniciovala Aliancia za rodinu sa nezúčastním preto, lebo ide o rodinu.

Depardírovať, vape, pussy, normcore, Krymnaš, bae, Götz sei dank, Bahnsinnig. To je len zopár slov, ktoré charakterizujú svet roka 2014. Čo charakterizuje Slovensko roka 2014?