Albert Camus v Mýte o Sizyfovi sleduje absurdnú cestu mýtického hrdinu. To, čo ho však zaujíma najviac, nie je strastiplná cesta s balvanom na vrchol. Práve naopak. Čosi mi v tom pripomína aj našu slovenskú skutočnosť.

Odmala počúvam o cyrilometodskom dedičstve, ktorým je písmo, čo pre nás ako dar pripravili dvaja solúnski bratia. Iste, národ bez kníh a písmen je nahý, ako vraví Konštantín-Cyril v Proglase. No stačí to povedať takto?

Kdeže, nejde len o ten drzý plagiát. Ide o celé mentálne nastavenie ľudí, ktorí si pod politikou nepredstavujú budovanie štátu, ale držanie sa pri moci – a najmä pri peniazoch. Boris Kollár je jeden z nich.

Ako do ich životov zasiahla koronakríza? Čo všetko museli obetovať? Čoho sa museli vzdať? Bolo to márne obdobie alebo im tri mesiace povinnej izolácie nakoniec predsa niečo dali?

Vo vydavateľstve Porta Libri vyšla práve neobyčajná monografia o živote jedného z najpozoruhodnejších intelektuálov 20. storočia. Dietrich Bonhoeffer bol nielen teológ a človek slova, ale takisto aj muž činu, ktorý sa neváhal postaviť nacistickému besneniu. Stálo ho to život.

Je to na prvý pohľad čudné vyjadrenie. Ako môže byť niekto veriaci a zároveň neveriaci? Všetko závisí od toho, aké významy dávame slovám, ktoré používame.

Budem vám rozprávať o obrazoch. Západné maliarstvo milovalo jednu tému. Zobrazovanie mužov a žien v troch obdobiach života bol populárny motív, ktorý dodnes nevychladol. Na jednej strane mládenček či deva, na druhej starec a starena. A medzi nimi všetko možné.

Keď je kríza, všetko je inak než normálne. A posledné mesiace (z politického hľadiska aj tie predtým) normálne naozaj neboli.

Dospievame a starneme. Cesta od detstva po starobu býva fascinujúca, no prináša aj množstvo stereotypov. Kto je mladý a kto starý?

Najmladší syn si s hrmotom presúva stoličku ku kuchynskému drezu. Vyštverá sa na ňu a čosi majstruje s vodou a bohviečím. Štrngoce to. Chvíľu tomu dám šancu, potom sa vyberiem skontrolovať jeho činnosť: naplnil všetky koreničky vodou.