V roku 1952 nazval nemecký psychiater Kurt Goldstein reakciu, ktorú vyvolá narušená rovnováha medzi organizmom a jeho prostredím, katastrofickou. To, čo bolo doteraz normálne, sa na nejaký čas rozpadlo. Dá sa žiť normálne v čase katastrofy?

Nedávno som rezal betón. Biely prach narastal všade okolo mňa, rinčanie diamantového kotúča, ktorý sa zahryzával kúsok po kúsku do tvrdej hmoty, bolo ostré a prenikavé. Hrubý betónový pancier vzdoroval do poslednej chvíle. Niekedy je to tak aj v živote.

Americkí podporovatelia Donalda Trumpa besnejú pred Kapitolom, naši šíritelia konšpirácií besnejú na sociálnych sieťach.

Ôsme storočie neprinieslo dejinám západnej civilizácie mnohých učencov, a predsa sa vtedy zrodila jedna zo základných ideí európanstva postavená na humanizme, vzdelávaní a kultivovaní jazyka. Významnú rolu v tom zohral jeden Angličan – Alkuín z Yorku.

Mohol by som to urobiť, ale pýtam sa: Načo? Na festivale spisovateľov Ypsalon v trnavskom Malom Berlíne použil v našom rozhovore spisovateľ Balla túto otázku niekoľkokrát. Doteraz nad ňou premýšľam.

Ľudia často veria neuveriteľným veciam. Priznávam, táto veta v sebe nesie jemný náznak ironického rozporu. Paradoxom na druhú je, že ľudia veľakrát vôbec neveria tým veciam, ktoré uveriteľné sú.

Nasledujúce riadky píšem na explicitné prianie poslanca Petra Osuského, ktorý mi napísal, že by chcel vedieť opäť čosi nové zo života rodičov a detí počas koronakrízy. Tak ako teda žijeme?

Nedávno som čítal zaujímavý text o stredovekých experimentoch, v ktorom jeho autor opisoval to, čo predstavovali v 13. storočí experimenty a prečo ich vykonávali mágovia.

Obalamutiť niekoho je azda nemorálne, no v dejinách ľudstva a vlastne aj v evolučných dejinách to bola vždy úspešná stratégia, ako dosiahnuť ciele, na ktoré bežné nástroje nestačili. Môžeme teda pochváliť neresť?

O svätom Ambrózovi sa hovorí, že si ho milánska kresťanská komunita vybrala za svojho biskupa ešte predtým, ako bol pokrstený, teda ešte skôr, než sa stal kresťanom. Zareagoval na to podivuhodne.