predstavme si tú situáciu. Sizyfos konečne dotlačí mohutný balvan na vrchol hory, svaly v poslednej chvíli povolia, balvan sa vykĺzne zo zovretia a rúti sa s rachotom dolu až k samému úpätiu Sizyfovej osobnej hory osudu. Náš hrdina sa za ním bezmocne pozerá, oči však ostávajú suché, ani len slzička, len odhodlanie a vytrvalosť. Nasleduje hlboký nádych, ešte hlbší výdych a ďalší a ďalší a ďalší zostup dolu. A v tejto chvíli Camus zbystrí zrak: „Sizyfos ma zaujíma práve počas tohto návratu, tejto prestávky. Tvár, ktorá sa lopotí s kameňmi, sa už sama stala kameňom! Predstavujem si toho človeka, ako ťažkým, hoci vyrovnaným krokom zostupuje k mukám, ktorých koniec je preňho v nedohľadne.“
Na starých mýtoch ma najviac zaujíma práve to, keď si ich v sebe skúšame prežiť naplno, keď sledujeme nielen samotnú scénu akoby z odstupu, ale vnímame takpovediac každé gesto zostupujúceho Sizyfa: pohyby jeho svalov, pohyby chodidiel, jeho tvár, zovreté pery, výrečný pohľad, keď skúšame prečítať jeho myšlienky. Na čo myslí Sizyfos, keď zostupuje k svojmu kameňu? Táto camusovská otázka ponúka veľa odpovedí a Camus si zvolil tú, ktorá zo Sizyfa robí revoltujúceho človeka podľa Camusovho osobného gusta. „Neexistuje osud, ktorý by sa nedal prekonať pohŕdaním,“ píše francúzsky existencialista. Vidíte Sizyfa inak? Je to v poriadku – sila mýtu je v tom, že ponecháva čitateľom biele miesta, ktoré si môžu vyplniť podľa seba.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.