Na univerzite vediem kurz o probléme normality. So študentmi sme na ňom čítali jeden text, v ktorom jeho autor Petr Rezek krásne podotýka, že normalita je pôda, na ktorej sa ukazuje, ako vieme reagovať na to, čo nazýva chvíľou. Čo je to chvíľa?

Juraj Flamík a Fedor Gál sa rozprávajú o aktuálnej situácii a blízkej i vzdialenejšej budúcnosti.

Erazmus Rotterdamský nechá v dialógu Epikurejec prehovoriť postavu Hedonia takto: „Omyl je plodný, pravda je len jedna.“ Tá veta na okamih vzbudila moju pozornosť. A tak som sa pustil do pátrania.

Keď nórsky historik a teoretik architektúry Christian Norberg-Schulz opisoval v knihe Genius loci to, ako rozumie architektúre, pýtal sa pritom, ako budovy stoja a ako sa dvíhajú. Čo sa stane, ak si pokusne namiesto budovy predstavíme štát?

Rainer Maria Rilke sa v básni Ticho prihovára svojej milovanej a hneď na začiatok jej vraví, že práve zodvihol dlane. Počula ten zvuk? A o chvíľu zas privrie viečka: „Zavrel som oči. Počuješ, milá? Ten zvuk ťa nájde aj ukrytú.“ Zaregistrovať nepatrný pohyb je jedna vec. Druhá je, čo všetko taký pohyb dokáže.

Do cieľa môže viesť viacero ciest. To ešte neznamená, že ten istý cieľ bude rovnaký pre každého z pútnikov. Lebo o povahe cieľa rozhoduje – bez toho, aby sme si to jasne uvedomovali – aj cesta, ktorou sme sa k nemu vybrali.

V roku 1952 nazval nemecký psychiater Kurt Goldstein reakciu, ktorú vyvolá narušená rovnováha medzi organizmom a jeho prostredím, katastrofickou. To, čo bolo doteraz normálne, sa na nejaký čas rozpadlo. Dá sa žiť normálne v čase katastrofy?

Nedávno som rezal betón. Biely prach narastal všade okolo mňa, rinčanie diamantového kotúča, ktorý sa zahryzával kúsok po kúsku do tvrdej hmoty, bolo ostré a prenikavé. Hrubý betónový pancier vzdoroval do poslednej chvíle. Niekedy je to tak aj v živote.

Americkí podporovatelia Donalda Trumpa besnejú pred Kapitolom, naši šíritelia konšpirácií besnejú na sociálnych sieťach.

Ôsme storočie neprinieslo dejinám západnej civilizácie mnohých učencov, a predsa sa vtedy zrodila jedna zo základných ideí európanstva postavená na humanizme, vzdelávaní a kultivovaní jazyka. Významnú rolu v tom zohral jeden Angličan – Alkuín z Yorku.