dajme tým ľuďom nejaké fiktívne mená. Juraj nechodí do kostola, no tvrdí o sebe, že je pokrstený, z cirkvi nikdy nevystúpil a o tom, že existuje „niečo nad nami“, je hlboko presvedčený, hoci „to“ nevie celkom pomenovať. Iní môžu na základe toho Juraja posudzovať: Juraj je pre nich obyčajný agnostik, človek, ktorý síce predpokladá, že by azda mohol existovať nejaký Boh, ale ani Juraj, ani taký Boh nemajú vzájomne nijaký kontakt. Je Juraj veriaci? Bohvie, povie jeden. Ani Boh nevie, povie ostrejšie druhý.
Miriam je odmala veriaca katolíčka. Do kostola chodí niekoľkokrát do týždňa. Nielenže verí, že Boh existuje, ale sa k nemu aj denne modlí. Jej predstava Boha je obrazom bytosti, ktorá má ohromnú moc zasahovať do ľudských dejín (Miriaminých osobných dejín), držať nad ňou ochrannú ruku, rozhodovať o spáse a zatratení a Miriam vie presne, kto kam patrí – toto jej presvedčenie by ani pánboh nezmenil. Je Miriam veriaca? Je, no čomu vlastne verí?
Lukáš o sebe hovorí, že „on toto nerieši“. Kostol nevidel celé roky, pokrstený vraj je (hoci to nikdy poriadne neskúmal), neútočí na kresťanstvo ako také, len mu nič nehovoria kázne v kostoloch, vyprázdnení kňazi, ktorí ho ničím nedokážu nadchnúť (azda až na pár výnimiek), snaží sa žiť tak, aby sa k iným správal ľudsky. Ako zvykneme hovoriť o etnických židoch, tak o Lukášovi povieme, že je etnický kresťan.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.