svoje príbehy pre .týždeň rozpovedali traja umelci – hudobný skladateľ Miroslav Tóth, fotografka a vizuálna umelkyňa Olja Triaška Stefanović a spisovateľka Alena Sabuchová.
liečba zariekaním
Už roky s priateľmi zvádzame polemiku, ktorá nikam nevedie, no zdá sa, že sa blíži jej rozuzlenie. Prieme sa o to, kto bude najvýraznejším hlasom mladej generácie spomedzi ženských autoriek na Slovensku. Odpoveď prichádza s knihou Aleny Sabuchovej Šeptuchy, za ktorú získala cenu knižných recenzentov v Panta Rhei Awards a je nominovaná vo finálnej desiatke Anasoft litera. Vydalo ju Artforum, ktoré bolo autorkinou prvou a jedinou voľbou.
Výhoda kníh, hlavne beletrie, je v tom, že fungujú ako konzervy. Môžu venovať pozornosť nadčasovým témam. Každá dobrá literatúra sa venuje archetypálnym témam, ktoré človeka oslovovali pred stáročiami a budú ho oslovovať aj po rokoch. Alena Sabuchová mala s knihou veľké plány. Čítačky, prezentácie, besedy. Nominácia v Anasoft litere zaručuje spisovateľom dobrú publicitu a reálne sprítomnenie autora medzi čitateľmi. Aj túto oblasť príjemných literárnych stretnutí zasiahla nekultúrna korona, všetko sa stoplo, zatvorilo, zrušilo, presunulo na povestné „inokedy“. Autorka prišla cez koronu o svoju milovanú Medickú záhradu, v ktorej relaxuje.
Kto cez koronu siahol po knihe Šeptuchy, využil svoj čas dobre. Predaj koronou utrpel tiež, zatvorené kníhkupectvo, hotová pohroma. Kniha je nádherne spracovaná, na kvalitnom papieri, obsahuje fotografie Roberta Tapperta, ktorý cesty za magickým svetom so spisovateľkou absolvoval.
Autorka Alena Sabuchová je scenáristka, má úžasne zvládnuté remeselné schopnosti. Ak by písala milostné romány, dokázala by na prázdninových paperbackoch, ktoré po prečítaní zabudnete na pláži, zarobiť veľké peniaze. Sabuchová však kladie nároky na seba a literatúru oveľa vyššie. No nie, nie je to literárny snobizmus, písanie pre písanie, v jej prípade je to bytostná potreba byť pravdivá a spracúvať nevyhnutné. Už jej debut z roku 2016 Zadné izby ocenený Cenou Ivana Kraska predznamenal, že pôjde o autorku, ktorá bude čeriť stojaté vody slovenskej literatúry. Šeptuchy to potvrdzujú.
Šeptucha, ako to nachádzame v knihe, je žena, ktorá lieči zariekaním. V Poľsku sa vyskytujú najmä v regióne Podlasia. Väčšinou sú šeptuchy ženy pravoslávnej viery. Ich aktivity sú však považované za pohanské praktiky, ktoré cirkev oficiálne odmieta.
Do Podlasia na poľsko-bieloruskej hranici sa autorka vybrala prvýkrát v roku 2017. Ako sama poznamenáva: „Bol to svet, o ktorom som nevedela, že môže existovať. Riešila som nejaké osobné veci, potrebovala som prísť na iné myšlienky. Poetka a cestovateľka Katarína Džunková ma upozornila na fenomén týchto žien, tak som sa za nimi vybrala. Vôbec som netušila, čo tam nájdem. Predsa len, pýtať sa niekoho na také intímne veci nie je to isté, ako sa spýtať človeka na zastávke, kedy ide trolejbus. Tieto pohraničné oblasti majú svoje fenomény.“
Na Morave to boli žítkovské čarodejnice či bohyne, podobné vedmy, veštice nachádzame na Ukrajine, ale aj na Sibíri. V európskom priestore sú to ženy, no podobnou silou vládnu šamani v južnej Amerike či v Afrike. Autorka objavila svet pohanskej mystiky vidieka. Pohanstvo, odmietané cirkvou, no pohanstvo, ktoré nestojí v jej opozícii, ale funguje popri nej a ticho je tolerované ako niečo, čo môže fungovať. A funguje to? „Toto som vôbec neriešila a ani nechcem a nepotrebujem na túto otázku odpovedať. Nakoniec sa hovorí, že veštenie je druhé remeslo na svete, v ktorom ženy zarábajú viac ako muži,“ dodáva s úsmevom.
„Nešla som ich súdiť. Išla som tam hľadať príbeh. Ja som zázrak nezažila, ale brať ľudom vieru v zázrak nechcem. Niektoré sú biznis šeptuchy, a to rozoznáš. Stretli sme však aj ženy, pri ktorých sme sa cítili príjemne.“ Treba však povedať, že aj na druhej strane: „Sú jurodiví – zázrační báťuškovia, za ktorými ľudia chodia, aby im požehnali, aby niekoho našli, aby niekoho uzdravili. Tí majú oporu v cirkvi. Je to dovolené. To je fenomén pravoslávia v tom zemepisnom priestore. Šeptuchy sú tolerované. Niektoré dostávajú od kňazov požehnané predmety, modernejší duchovní to odmietajú.“
Priblížiť sa k týmto ženám nebolo jednoduché. Autorka išla zbierať materiál najprv „investigatívne“ a dvere zostali zatvorené. Ďalší pokus bol, že cez šeptuchy hľadala riešenie vlastného problému.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.