Vo vyhriatej miestnosti sedí asi dvadsať ľudí. V pohodlných gaučoch, na stoličkách či na schodoch. Pred nimi na stene svieti iba veľký obdĺžnik, ktorý v pravidelných intervaloch mení farbu.
Luxus. Popretie účelnosti v prospech estétstva a hedonizmu, čosi, čo síce nepotrebujeme, ale o to viac si v tom rochníme. Akoby niekto vzal pýchu, smilstvo a obžerstvo a urobil z nich jednu jedinú estetickú kategóriu.
Európske filmy si nemôžu dovoliť stometrovú cunami, desaťtisíce zombíkov ani hviezdnu pechotu. Chýbajú nám nielen hollywoodske rozpočty, ale aj – a verím, že najmä – zjednodušujúca veľkorysosť vyhlásiť: ja som najväčší. Z núdze sa musíme venovať tomu, čo zostalo: ľuďom. Niežeby to bolo málo.
Pamätám si, keď v našich televíziách bežal rakúsky Komisár Rex. Ako rezervovaná deviatačka som sa vrátila zo školy, zapla telku a odďaľovala domáce úlohy.
Lekárka povzbudivo usmerňuje pôrod. Nazdávam sa, že rodiacu ženu pozná, tyká jej, oslovuje ju krstným menom. V momente, keď je dieťa von, tľapne lekárka po zadku druhú lekárku, pochváli ju za dobre odvedenú prácu a odchádza.
Kedysi dávnejšie, keď Zuzana Piussi uvádzala svoje filmy Krehká identita či Od Fica do Fica, povedala, že jej už nebude fungovať model „atraktívna blondínka pôsobiaca naivne príde za politikom a kladie mu jednoduché otázky".
Otvoríte ťažké, nepriehľadné dvere a vstúpite do obrovitánskej haly. A naprieč priestorom sa vo vzduchu doslova nadnáša enormne veľký, mierne naklonený gumený čln s množstvom veľkých gumených postáv v ňom. Utečenci.
Ilustrátor kníh (nielen) pre deti. Krásne, ťažké, zodpovedné, tvorivé. Každý má iný postup, rukopis, vkus, inak chápe svoju úlohu v knihe. Dlhá cesta, mesiace, roky.
sú dve úrovne, na ktorých možno vnímať nové filmové spracovanie hororového románu To od Stephena Kinga. Hoci nejde o zlú snímku, celkom presvedčivá nie je ani na jednej z nich.
