„Nastupujúca vláda je vládou kontinuity a pokroku,“ píše sa v jej programovom vyhlásení a nič už nie je potrebné dodať. Pokračuje unesený štát, len to bude mierne pokrokové.

Kotleba v parlamente? Treba školákov posielať do Osvienčimu. Ľudia v osobných bankrotoch? Treba vyučovať finančnú gramotnosť. Naozaj to pomôže?

A prečo by mal byť, milá Evka? Preto, že prežil ťažké chvíle? Preto, že mu namiesto srdca vháňala do žíl krv mechanická pumpa?

Premiér má za sebou vážnu operáciu a treba mu zaželať, aby sa uzdravil. No z nemocnice vyjde zrejme iný Robert Fico.

Z kuloárov Smeru presiakli dve zdanlivo nevinné informácie, ktoré však určite stoja za pozornosť. Jedna sa týka predvolebných prieskumov, druhá povolebných rokovaní.

Ostrakizovať či legitimizovať? Ani médiá nevedia ako pristúpiť k téme Kotleba a extrémizmus. No pozrime sa najprv na dva citáty. Pochádzajú od politikov a obidva sa týkajú médií.

V bratislavskom Lamači znela ulicami Rež a rúbaj do krve v deň výročia popravy Jozefa Tisa. Vôbec to nevyzerá ako náhoda.

Nietzsche raz napísal: „Hodnota nejakej veci nespočíva v tom, čo sa ňou dá získať, ale skôr v tom, čo sa za ňu zaplatí – čo nás stojí.“ Tu hľadajme zmysel antisystémového protestu.

Neznesiteľná ľahkosť, s akou sa tu usádza mýtus, že tretia Ficova vláda je vlastne prijateľná, hovorí viac o všetkých ostatných, než o Ficovi. Odhaľujeme sa.

Kotleba by chcel na dnešné výročie popravy Jozefa Tisa minútu ticha v parlamente. Samozrejme, nebude ju mať, no je dôležité povedať si niekoľko vecí z histórie.