Je dobre utajovanou skutočnosťou, že keď presne pred 160 rokmi skonal Ľudovít Štúr, bolo to na následky zranenia, ktoré si privodil pri love vlkolaka... Maďarského vlkolaka.

To, čo sa stalo ženám počas silvestrovskej noci v Kolíne nad Rýnom, je hrozné. A hrozné je aj to, čo sa dialo potom a deje sa to stále. Zase to ženy schytávajú sprava i zľava.

Môj nebohý otec sedel viac ako pol roka v jednej cele s Antonom Srholcom. Neviem, kto bol komu väčšou oporou, ale predpokladám, že to bol António, kto vlieval do duší väzňov nádej.

Ešte si pamätám ako sa Vladimír Mečiar vychvaľoval tým, že kedysi boxoval. Nikto ho síce boxovať nevidel, ale „mačovská“ fáma bola na svete.

Pán premiér, som v Poľsku na reportáži, kde s hrôzou čítam vaše najnovšie vyjadrenia. Druhý a nie posledný krát vám ponúkam diskusiu.

Je len zopár ľudí, bez ktorých si neviem predstaviť Slovensko. Jedným z nich je Anton Srholec.

Webstránka .týždňa umožňuje diskusie, no s ľuďmi, ktorí sa zbabelo zakrývajú za vymyslené mená sa mi nechce diskutovať. Opäť urobím výnimku.

V jednej nedávnej .lampe použil tento výraz František Mikloško. Mieril ním presne. Presne na neuralgický bod našej spoločnosti. Sme zapečení v pragmatizme, ktorému sme prepadli.

Dag Daniš napísal v živote už veľa hlúpostí. A popravde, mne sa to tiež niekoľkokrát podarilo. V tom sme si kvit.

Filozofovať, či bolo rozdelenie Československa dobrým krokom, je už trochu nadbytočná nuda. Pravidlá sú nastavené a karty sa rozdali. Teraz ide o dnešok.