Po útoku na hasiča vo Važci a incidente v Richnave mi napísalo do redakcie viacero ľudí.

Nikdy nezabudnem na okamih, keď som v rádiu počul správu, čo sa stalo. Janka a ani Martinku som nepoznal, ale správa o ich smrti ma zasiahla ako blesk z jasného neba.

Pozastavenie legislatívneho procesu a zrušenie päťdesiatdňového moratória pred parlamentnými voľbami ukázalo funkčnosť a nezávislosť ústavného súdu. A ešte niečo.

Mal som tú „česť“ na vlastnej koži spoznať oboch – Martina Daňa aj Rudolfa Vaského. Podobne ako mnohým iným novinárom, aj mne pravidelne otravovali život.

Takmer denne počujeme, najmä od ľudí nosiacich zelené tričkám výrazy „biela rasa, farební, migranti, otčina či tisícročné tradície“.

Rekordný počet žien na kandidátkach či vláda žien vo Fínsku, to nie je žiadna anomália, ale postupné búranie bariér, ktoré si zaslúži našu pochvalu.

Na čele Fínska bude žena. Mnohí sú z tejto informácie nadšení, no zo zlých dôvodov, ktorými sú pohlavie a vek. Tieto atribúty sú totiž irelevantné pre akúkoľvek vyspelú demokraciu.

Viem, že to, o čom píšem, ani zďaleka nenapĺňa parametre definície tejto úchylky, ktorú som spomenul v nadpise.

V krajine, kde systém zdegradoval na unesený štát, je skutočným antisystémom proreformná, demokratická opozícia. Nie kotlebovci.

Môže sa zdať, že tento prípad sa dotýka výlučne Bratislavy. To, čo sa tam deje v súvislosti s rekonštrukciou električkovej trate, je však príznačné pre celé Slovensko.