Včerajšie odovzdávanie národných filmových cien bolo celkom sympatickým podujatím.

Pri cestách po Slovensku sa veľmi často stretávam s vyjadreniami starostov, primátorov či riaditeľov škôl, ako veľmi ich obciam a mestám chýbajú terénni sociálni pracovníci.

Slovo vlastenec znie čudno, tak staromilsky a aj trošku podozrivo. Dlho sme slovo vlastenectvo počúvali v spojení so slovom "socialistické", takže sa nám, odchovancom socialistického školstva dokonale zhnusilo. Potom prišli vlastenci slotovského typu -- a bolo to hádam ešte horšie.

Výročie od potopy Titanicu sa nieslo vo veľkom štýle. Spomienkové podujatia, rozsiahle texty vo svetových novinách, filmy a dokumenty v televíziách. Akoby sa tragédia nestala pred sto rokmi, ale v našej nedávnej prítomnosti. Prečo nás Titanic a jeho 1500 obetí stále tak fascinuje?

Na to, aby sme hovorili o deportáciách a holokauste, netreba čakať na výročia, spojené s týmito temnými udalosťami histórie nášho národa.

Na starej téze Jána Čarnogurského, že najdôležitejšie sú pre Slovensko vzťahy s Maďarskom, sa nič nemení. Nezmenilo sa to vstupom do Únie, do NATO, ani vytvorením rôznych pridružených telies, ako je Visegradská štvorka.

Tak zvaný "rómsky problém" neriešim. Medzi Rómami však mám zopár kamarátov a veľmi by som chcel, aby sa im žilo lepšie.

Nechcem zneužívať blog .týždňa na propagáciu mojej kapely Živé kvety, ale nemôžem inak. Cez víkend nás kamarát upozornil, že Peter Cmorík spieval na predvolebnom mítingu neznámu pieseň, ktorej slová pochádzajú z našej skladby Bez konca z rovnomenného albumu, no hudba bola úplne iná. Skoro ma porazilo!

Namiesto rečí o obmedzovaní ľudských práv neprispôsobivým spoluobčanom by Ficov kabinet mal zabezpečiť lepšiu ochranu ľudských práv dotknutých slušných občanov.

Tí, čo slovenskú politiku sledujeme už nejaký ten rôčik, vnímame Mariána Kočnera už ako mýtickú postavu, ktorá je za všetkým, čo smrdí.