V uplynulom roku sa písali dôležité dejiny Slovenska. Zavŕšené boli odsúdením prvého vinníka vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Aký bol pre Slovensko rok 2019?

Napísať posledný text nie je len tak. Je to udalosť. A tá si vyžaduje ticho a sústredenosť. Napísať posledný text je vykrojiť v čase nejaký začiatok a nejaký koniec.

Po útoku na hasiča vo Važci a incidente v Richnave mi napísalo do redakcie viacero ľudí.

Nikdy nezabudnem na okamih, keď som v rádiu počul správu, čo sa stalo. Janka a ani Martinku som nepoznal, ale správa o ich smrti ma zasiahla ako blesk z jasného neba.

Pozastavenie legislatívneho procesu a zrušenie päťdesiatdňového moratória pred parlamentnými voľbami ukázalo funkčnosť a nezávislosť ústavného súdu. A ešte niečo.

Mal som tú „česť“ na vlastnej koži spoznať oboch – Martina Daňa aj Rudolfa Vaského. Podobne ako mnohým iným novinárom, aj mne pravidelne otravovali život.

Takmer denne počujeme, najmä od ľudí nosiacich zelené tričkám výrazy „biela rasa, farební, migranti, otčina či tisícročné tradície“.

Rekordný počet žien na kandidátkach či vláda žien vo Fínsku, to nie je žiadna anomália, ale postupné búranie bariér, ktoré si zaslúži našu pochvalu.

Na čele Fínska bude žena. Mnohí sú z tejto informácie nadšení, no zo zlých dôvodov, ktorými sú pohlavie a vek. Tieto atribúty sú totiž irelevantné pre akúkoľvek vyspelú demokraciu.

Viem, že to, o čom píšem, ani zďaleka nenapĺňa parametre definície tejto úchylky, ktorú som spomenul v nadpise.