Žoviálny päťdesiatnik v červenej veste s dlhou sivou bradou nás po treťom telefonáte čakal pred poliklinikou pri troch sanitkách s výrazným nápisom „biohazard“.
Ešte v deväťdesiatych rokoch sme ho v obchodoch iba sotva mohli nájsť tak, ako ho bežne vídame dnes – vystaveného na ľade. Skôr by sme naň natrafili ako na natlačeného v konzervách: lacnejšieho v podobe sivých rozvarených chuchvalcov, prémiového ako ružové kúsky. Tuniak.
Do Luxemburgu som prišla v jedno krásne jarné dopoludnie. Zablúdila som do štvrte úradov a bánk a chcela som sa spýtať na cestu. Kráčala som popri budovách finančných a európskych inštitúcií celých dvadsať minút – a nestretla som ani živú dušu.
Ešte sa to zdráhame úplne priznať, pretože November 1989 by bol stále príliš živou výčitkou. Ale už je to neznesiteľne viditeľné – politika, v ktorej ide o spor ideí, aj tých mravných, je na Slovensku mŕtva.
Do slovenských domácností sa dostávajú väčšinou stromčeky dovezené z krajín ako Dánsko alebo Nemecko. Alternatívou môžu byť jedličky či smreky vypestované na Slovensku alebo živé stromčeky v kvetináčoch.
Bol nevtieravý, až ostýchavý. Intelektuál. Mal sivú bradu. Pridávala mu na dôveryhodnosti. Už niekoľko mesiacov trávil každý deň vo verejnej knižnici. Využíval v nej počítač. Svoj mal pokazený.
Židovská komunita je spätá s Bratislavou od stredoveku, v dobrom aj zlom. Svedkami sú náhrobné kamene, každý z nich hovorí o minulosti. Stovky náhrobkov znovu uzreli slnečné svetlo a smutný príbeh sa tak uzatvára.
Tieto príbehy nebudú zoradené do úhľadných tabuliek. Bude puzzle udalostí na televíznych obrazovkách, napoly počítačovou hrou, napoly zápolením živých ľudí.
