Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Minieurometropola

.časopis .týždeň vo svete

Do Luxemburgu som prišla v jedno krásne jarné dopoludnie. Zablúdila som do štvrte úradov a bánk a chcela som sa spýtať na cestu. Kráčala som popri budovách finančných a európskych inštitúcií celých dvadsať minút – a nestretla som ani živú dušu.

Do Luxemburgu som prišla v jedno krásne jarné dopoludnie. Zablúdila som do štvrte úradov a bánk a chcela som sa spýtať na cestu. Kráčala som popri budovách finančných a európskych inštitúcií celých dvadsať minút – a nestretla som ani živú dušu.


Jeden z kolegov ma neskôr lapidárne poučil: „Tu skapal pes.“ A dodal: „Je to mesto bez duše a bez života.“ Iste, táto malá európska metropola sa nedá porovnať s Bruselom ani s Parížom, ba dokonca ani s Bratislavou. Ale to je práve jej výhoda. Tí, ktorí si tu zvyknú, už nechcú odísť. 

.vitajte – moien!
 Luxemburg je hlavným mestom Luxemburského veľkovojvodstva a napriek maličkej rozlohe je mikrokozmom Európy. Má 82-tisíc obyvateľov, ale za prácou sem denne dochádza až 20-tisíc ľudí. Cestujú zo susedných krajín – z Belgicka, Nemecka a Francúzska. Len úradníkov z európskych inštitúcií tu pracuje okolo 10-tisíc, zvyšok tvoria najmä zamestnanci bánk a iných finančných inštitúcií. Aj vďaka nim má Luxembursko najvyššie HDP na obyvateľa na svete. Pritom je to štátik ako dlaň: 459-tisíc obyvateľov, z toho asi 39 percent cudzincov. Štátnym jazykom je luxemburčina (Lëtzebuergesch) a rovnocennými administratívnymi jazykmi nemčina a francúzština. Nečudo, že Luxemburčan je od útleho veku trojjazyčný a vyrastá s jazykovou a aj národnostnou toleranciou. Dokazuje to aj skutočnosť, že Luxembursko sa zrieklo práva mať v Európskej únii zastúpený vlastný jazyk, hoci napríklad Írsko si svoje právo uplatnilo.
A predsa si priateľstvo rodeného Luxemburčana najľahšie získate práve cez jeho reč. Kurzy luxemburčiny ponúka za smiešnu cenu radnica a novinkou je bezplatná on-line výučba luxemburčiny. Ja som si hneď po príchode osvojila zopár základných slovíčok (moien – dobrý deň/vitajte, merci – ďakujem, äddi - dovidenia) a vyskúšala som si príslovečnú luxemburskú zdvorilosť. V parku, na výlete alebo na bicykli sa zdravia aj navzájom cudzí ľudia. Čarovné slovko moien, ktoré som tak počúvala od ľudí všetkých vekových kategórií, mi pomohlo zabudnúť, že som ďaleko od domova.
Luxemburčan je však popri všetkej tolerancii vlastencom. Pramene jeho patriotizmu možno hľadať v zložitej histórii a ťažkej ceste k národnej identite. Tento „Gibraltar severu“, ako ho nazývali pre opevnenia, na ktorých sa podieľal známy francúzsky staviteľ Vauban, menil majiteľa takmer každé storočie. Patril Holandsku, Francúzsku, neskôr ho ukoristili Habsburgovci a v roku 1867 preň takmer vypukla vojna medzi Napoleonom III. a Bismarckom. Vojenskému konfliktu sa podarilo predísť Londýnskou zmluvou a následne sa Luxembursko stalo neutrálnou krajinou. Pevnosť, ktorá dlhé roky dominovala mestu, bola zničená. Mestu sa podarilo prekonať krízu identity a konečne sa začalo rozvíjať aj extra muros, mimo hradieb, ktoré ho dlhé roky ochraňovali, ale aj dusili.


.pletky na dvore
Dnes je toto jediné veľkovojvodstvo na svete konštitučnou monarchiou s parlamentnou demokraciou. Na čele krajiny stojí veľkovojvoda Henri z dynastie Nassau-Weilburg. (Mimochodom, jeho úplné tituly znejú takto: veľkovojvoda luxemburský, vojvoda z Nassau, princ burgundský parmský, rýnsky falcgróf, gróf zo Sayn, Königsteinu, Katzenelnbogenu a Diezu, vikomt z Hammersteinu, pán Mahlbergu, Wiesbadenu, Idsteinu, Merenbergu, Limburgu a Eppsteinu.) Keby ste veľkovojvodu náhodou stretli, spoznáte ho veľmi ľahko, pretože jeho podobizeň visí v obchodoch, u lekára v ordinácii, ba dokonca i v mnohých domácnostiach. Ľudia ho majú radi a nikdy nespochybnili existenciu monarchie. Jeho sídlo, veľkovojvodský palác v srdci mesta, je v skutočnosti malý a veľmi diskrétny, v súlade s nerozpínavým, pokojným duchom krajiny. V letných mesiacoch ho dokonca môžete navštíviť. (Samozrejme, bez veľkovojvodu, pretože v tom čase sa on i jeho rodina zdržujú v letnom sídle na vidieku).
Manželka pána veľkovojvodu, Maria Teresa, je z Kuby a veľkovojvoda sa s ňou zoznámil počas štúdii vo Švajčiarsku. V roku 2006 otriasol veľkovojvodskou rodinou malý škandálik, pretože ich 19-ročnému synovi Louisovi sa narodilo nemanželské dieťa, ktorého matkou bola dovtedy neznáma 20-ročná slečna Tessy. O niekoľko mesiacov sa v tichosti uskutočnil svadobný obrad, princ sa však musel zrieknuť nároku na trón. Tessy síce môže nosiť meno „de Nassau“, ale neprináleží jej titul „princezná luxemburská“.

.zrod Európy
Luxemburg však v dejinách čelil aj vážnejším problémom, než sú dvorské pletky. Jeho predstavitelia si po druhej svetovej vojne začali uvedomovať riziko, že význam krajiny poklesne. Keďže nechceli, aby sa Luxembursko stalo len „vidiekom“ susedného Francúzska, Belgicka a Nemecka, skúšali pritiahnuť do mesta niekoľko medzinárodných organizácií. Dlho márne. Až v roku 1952 prišla šanca, na ktorú krajina čakala. Ministri zahraničných vecí Európskeho spoločenstva uhlia a ocele si vybrali mesto Luxemburg za dočasné sídlo Spoločenstva. A keďže príslovie hovorí, že len to, čo je dočasné, pretrvá, Luxemburg je v súčasnosti popri Bruseli a Štrasburgu jedným z troch sídiel inštitúcií Európskej únie. Sídlia tu niektoré generálne riaditeľstvá Európskej komisie, sekretariát Európskeho parlamentu, Európsky súdny dvor, Dvor audítorov, Európska investičná banka...
Od roku 1960 sa začala rozvíjať európska štvrť Kirchberg a v meste sa etablovali finančné ustanovizne. Ešte v roku 1960 tu pôsobilo 17 bánk, dnes ich je 240. Lenže „metropolizácia“ Luxemburgu priniesla aj problémy. Miestni pocítili rast cien a nájomné v Luxemburgu je dnes takmer najvyššie z krajín EÚ. Za prenajatý menší trojizbový byt sa platí od 1 200 euro – v Bruseli je to o tretinu menej. Navyše, mnoho šľachtických sídiel z 19. a 20. storočia nahradili moderné stavby bez šarmu a atmosféry.
Napriek tomu tvrdenie, že Luxembursko nemá „dušu“, neobstojí. Paradoxne človeka k úvahám o duši Luxemburska privedie veľmi materialistická vec – gastronómia. Spočiatku som si myslela, že luxemburská kuchyňa len kopíruje „párky a pivo“ nemeckých susedov. V lacnejších reštauráciách bol skutočne výber jedál dosť malý a bez osobitosti. Stačila však jedna slabá chvíľka a rozhodnutie, že šetrenia stačilo. Výsledkom bola večera v malej diskrétnej – a drahšej – reštaurácii. Prevýšila všetky očakávania. Na stôl najskôr priniesli výbornú polievku v dojčenskej fľaši a po nej jedlo, ktoré sa volalo „Trezor na víne“. Podávalo sa v trezore, od ktorého som musela nájsť kľúčik. „Veď to je umenie!“ zhíkla som potichu. Odvtedy sa mi mnohokrát potvrdilo, že luxemburská kuchyňa, i keď nemá také špecifiká, ako sú francúzske slimáky či belgické mušle s hranolčekmi, je tvorivá, nápaditá a kvalitná. Jedným slovom, má dušu.

.motorová metla
Tvorivosť sa prejavuje ešte aj tam, kde inak panuje poriadok. Všetko je v Luxemburgu vymyslené a usporiadané tak, aby sa obyvateľ cítil príjemne a bezpečne. Všade vidieť nemecký ordnung: od organizácie parkovania, cez odvoz smetí, umelé vysádzanie „divo rastúcich“ kvetov v parkoch, až po úhľadné predzáhradky víl. Po večeroch síce nevypukne horúčkovitá barová aktivita, ako v iných hlavných mestách, no ten, kto chce, si francúzsku kaviareň alebo anglickú krčmu nájde. A je tu mimoriadne dobrá sieť cyklistických cestičiek. Často vedie po bývalých železničných násypoch, cez romantické zákutia, polia, mierne vŕšky, ba dokonca aj cez niekoľko sto metrov dlhé nepoužívané železničné tunely.
Dohromady nám táto vynikajúca organizácia zabezpečuje síce pokojný, no určite nie nudný život. Stačí pozorovať ľudí, a o tichú zábavu máte postarané. Mne v sobotu ráno vždy zlepšil náladu pohľad na susedku, ako kosí trávu, prípadne sadí kvety – v kostýme a v lodičkách. Pán z domu oproti zas natiera plot či umýva auto vo sviatočnom obleku aj s kravatou. Keď má zlú náladu, tak si kravatu zavesí na konár a rozopne si jeden gombík na saku. Dlho som uvažovala, či si na vysýpanie smetí nekúpim kokteilové šaty, ale nakoniec som zostala pri slovenských zvykoch. A naposledy som cez okno fascinovane sledovala proces zametania úzkeho záhradného chodníčka motorovou metlou. Listy lietali kade-tade, až ich majiteľ zázračného stroja konečne odfúkol na druhú strany cesty – pred náš dom. Tam aj zostali, pretože na kúpu motorovej metly som sa ešte neodhodlala.
Je Luxemburg malomesto? Možno. Ale rozhodne má dušu a určite tu neskapal pes (pretože psov tu majú veľmi radi a v každej lepšej reštaurácii má pes vlastný prívod vody s miskou).

.veronika Belver, Luxemburg
Autorka žije a pracuje v Luxemburgu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite