Hubárska sezóna je v plnom prúde, sociálne siete sa zapĺňajú nevyžiadanými fotkami plných košíkov, dovolenkujúcich potomkov vystriedali lesknúce sa klobúky hríbov, kozákov a suchohríbov. Z každého koša však vytŕča vždy huba, ktorú na prvý pohľad spozná každý: bedľa.

Pomaly, ale iste pozorujeme vo večerných kluboch nový fenomén. Pandemické pitie gin-tonicu pomaly odoznieva a do popredia sa sunú miešané nápoje síce s plným ginovým telom, no s oveľa pestrejšou a frivolnejšou receptúrou. Po Angličanovi prichádza Talian: Negroni.

Studené misy a na nich rôzne antipasty. Medzi nimi však kraľuje jedna lahôdka, ktorá nikdy nesmie chýbať: krásne tenučká až priesvitná, trhá sa v rukách a na jazyku rozpúšťa. Najznámejšia talianska sušená šunka, ktorej chuť zrela tisícročia – prosciutto crudo.

Už je pozbierané. V sudoch to kvasí a nadúva sa, na povrchu dýchajúca hmota vytvára čudný tmavohnedý koberec. Takto to potrvá päť šesť týždňov, aby sa z krásnych modrých sliviek napokon po vypálení stal ikonický východoeurópsky nápoj: slivovica.

Našinec sa s ním už určite už stretol. Prinajmenšom na dovolenke v Egypte či vo východnom Stredomorí. Cítil ho skoro všade: v pečive či na dusenom mäse. Niektorí si zas v obchodoch s orientálnymi pochúťkami všimli syrové guľôčky obalené čudným korením za´atar.

Písali sme tu o rôznych talianskych jedlách z cestovín a pri všetkých sa použitie masla či smotany spomínalo ako smrteľný hriech. Kde sa potom vzala móda vytvárať husté, smotanové omáčky a servírovať ich hosťom? Môžu za to fettuccine Alfredo.

Vyzerajú podobne ako slávne uhliarske špagety, no nie sú to ony. V súčasnosti sú na vzostupe, možno preto, že na rozdiel od spaghetti alla carbonara pochádzajú naozaj z Talianska a sú ľahšie. Cacio e pepe (čítame kačo e pepe).

Na prvý pohľad vyzerá ako kopček čudného zrnitého pudingu s pozlátenou pokrývkou. Keď však človek podíde bližšie, zistí, že ide len o uvarenú ryžu. Sklamanie je však okamžite preč, keď tú ryžu ochutná. Je to poklad. Tahdig.

V Taliansku sa im nedá vyhnúť, odvšadiaľ na vás vyskakujú. A nedá sa ani doma, pokiaľ človek varí taliansku kuchyňu. Neustále dilemy: ktorú zo slávnych talianskych slanín má použiť, keď pripravuje to či ono? Dať tam pancettu alebo guanciale?

O mnohých známych osobnostiach vieme, že boli mimoriadni gurmáni a často stoja za vznikom rôznych nových jedál. Medzi ne sa občas snaží niekto prepašovať aj takých, ktorí si to až tak nezaslúžia, veriac, že ich to poľudští. Napríklad Napoleona.