Už sme tu mali mnoho jedál pomenovaných po vojvodcoch, hudobníkoch, herečkách, speváčkach, dokonca primabalerínach. No nikdy sme tu zatiaľ nemali jedlo, ktoré by bolo pomenované po opere, či presnejšie titulnej postave v nej. A je to tu: Pasta alla Norma.

Podáva sa ako šťavnatá príloha, no nezriedka, najmä v extrémne horúce dni, si ju miestni doprajú ako osviežujúci hlavný chod. Niekto by povedal, že je to obyčajný teplý šalát, no určite to nerobte pred Sicílčanmi. Je to caponata!

Nechýba na žiadnom z mliečnych pultov našich obchodov. Sedí si tam, učupená, a spomína na svoje slávne časy. Neomylne dnes po nej siahajú ruky tých, ktorí milujú parený ťahaný syr. To najzaujímavejšie z našej gastronómie často prehliadame: parenica.

Stoja vedľa seba ako dvaja pešiaci. Jeden biely a druhý čierny. Vždy sú tam, nikdy neodídu. Strážia obrus a stolovanie, prizerajú sa našim jedlám. Občas po nich niekto siahne, aby si to svoje doladil. Korenie a soľ.

Nemôžeme ju minúť, ak nazrieme do akéhokoľvek talianskeho mäsiarstva. Vyníma sa v predných radoch, krásne zrolovaná, s jemnou a chrumkavou kôrkou. Možno je už aj narezaná, aby človek videl, ako bohato je korenená. Talianska starodávna delikatesa: porchetta.

Prinesú ho na podnose v malej, akurátnej nádobke. Každý, komu takto pristane pod nosom, sa jemne zachveje vzrušením. Nastáva totiž malý rituál. Pri podnose je dezertná lyžička, tá sa zodvihne a buchne sa ňou po tvrdej kôrke. Puk! Crème brûlée.

Pestrofarebné cukrovinky, ktoré neoddeliteľne patria k nášmu detstvu. Sú malé, v apartnej hranatej krabičke a vždy naporúdzi. Na povrchu chrumkavé, vo vnútri vláčne a čokoládové. Ikonické cukríky prvej republiky a Československa. Každý ich pozná pod jedným menom – lentilky.

Rozdelil našu spoločnosť viac ako nástup sociálnych sietí či celosvetového očarenia narcistickými klaunmi. Už len keď ho niekto spomenie, polovica tvárí zbledne, polovica sa zasníva. Nikdy nič medzi tým. Téma, pri ktorej je nutné sa okamžite vyhraniť: ryžový nákyp.

Máme pred sebou chrumkavý listový šalát, na ňom spôsobne nakrájané paradajky, prúžky cibuľky či kolieska uhorky alebo papriky. Všetko sa to vyvaľuje v ligotavom kúpeli, ktorý kompozícii dáva jemný zlatistý nádych. Na celom svete ho volajú po francúzsky – vinaigrette.

Najlepšie veci vznikajú pri spolupráci. Keď si za jeden stôl sadne talianska a francúzska kuchyňa alebo si aspoň začnú pri tom kuchynskom stole pomáhať, vznikne jednoducho báseň. Tá dnešná bude o lete a volá sa bagna cauda (čítame baňa kauda).