V lete máme vždy menej chlapov. Niektorí znova skúsia žiť v nejakej opustenej chatke, garáži či lacnej ubytovni, iní zasa dajú prednosť alkoholu.

„Chceš vedieť, aký som mal život, Michalko?“ opýtal sa ma Marek po tom, ako si ku mne prisadol vo fajčiarni. „Jasné,“ odvetil som. Bol som zvedavý na jeho životnú cestu, ktorá ho na prahu dôchodku priviedla k nám do útulku.

Má 35 rokov, je poslancom Bratislavského samosprávneho kraja a neúnavne bojuje za lepší život ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. V otvorenom rozhovore hovorí o svojom postihnutí, o práci poslanca a o chorom systéme štátnej pomoci. Ale aj o tom, či by sa sám nemal vzdať invalidného dôchodku.

Ľuboš je sedemdesiattriročný chlap. V našom zariadení býva ešte len dva mesiace, no po desiatich rokoch, ktoré si odsedel v Leopoldove.

Tento týždeň (12. júna) by sa Anton Srholec dožil 89 rokov. Mal takmer o 50 viac než ja. Napriek tomu som ho nikdy za starca nepovažoval.

Čítanie článkov či diskusných fór niektorých médií po vyhlásení prezidentskej kandidatúry Františka Mikloška ma vydesilo.

Neonacisti ohlásili kandidáta na prezidenta, do väčšiny parlamentov stredoeurópskych krajín sa dostali ultranacionalisti, niektorí dokonca stoja na čele týchto republík. Rakúski politici začínajú lobovať proti voľnému pohybu osôb v rámci pracovného trhu EÚ. Celá V4 je ochromená strachom z migrantov.

„Môžem ti niečo ukázať?“ opýtal sa nesmelo Zoli vo dverách kancelárie počas môjho horúčkovitého odpovedania na pracovné maily po víkende. Zoli je vetchý muž so sivými dlhými vlasmi a veľkým obočím zlievajúcim sa s hustou bielou bradou.

Z jednoduchého dôvodu. Pretože zlými prostriedkami nemožno dosahovať dobré ciele.

Vladko je smutný muž. Dlhé roky vozil Bratislavčanov v karosách. Potom prišli dva infarkty a šoférom viac nemohol byť.