zuzka Števulová je právnička a riaditeľka Ligy za ľudské práva, ktorá sa od roku 2005 venuje pomoci cudzincom a utečencom na Slovensku. V roku 2016 bola ocenená cenou International Women of Courage za statočnosť pri obhajobe práv utečencov.
Na stretnutie prišla útla usmievavá mladá žena v sprievode svojho priateľa, Azima Farhadiho pôvodom z Afganistanu. Azim je milý muž v strednom veku, praktizujúci moslim, ktorému som sa hneď na začiatku ospravedlnil za otázky, ktoré sa ho môžu dotknúť. Cítil som sa pred ním previnilo, že takíto slušní ľudia ako on sú opakovane vystavení populizmu politikov, ktorí ich hádžu do jedného vreca s teroristami. „Neberiem to osobne.“ reagoval s úsmevom. Za 23 rokov na Slovensku som si už zvykol, že sú tu aj takíto ľudia. „Chápem obavy niektorých obyvateľov,“ pokračoval pokojne. „Viete, radikáli sú všade. Sú to neschopní ľudia, ktorí hľadajú najľahšiu cestu, aby niečo znamenali. V spoločnosti nežijú iba múdri a inteligentní ľudia. Z politického pohľadu by som povedal, že veľa voličov je veľmi hlúpych, pretože veria nacionalistom. Nie je to o náboženstve, ale o type ľudí. Ja keď som išiel na Slovensko, vedel som, kam idem, preštudoval som si prezidentov, spevákov, bol som pripravený na kultúru, do ktorej prichádzam. Ale Zuzka vám o pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou povie viac,“ odovzdal jej slovo s úsmevom.
stojíte na čele organizácie, ktorá pomáha utečencom z rôznych krajín integrovať sa na Slovensku. Prečo si myslíte, že sú prínosom pre našu krajinu?
Ja by som vlastne vôbec nezačínala tým prínosom, skôr by som zdôraznila práve to, že pri pomoci utečencom nejde o to, či ten konkrétny človek bude alebo nebude prínosom pre krajinu, ale ide hlavne o záchranu jeho holého ľudského života.
Sú to vlastne ľudia, ktorí utekajú pred vojnou, prenasledovaním, diktátormi, mučením, pred vecami, ktoré si my už ani nevieme predstaviť, že sa vôbec dejú. A preto vlastne tá základná hodnota, ktorú pri prijímaní utečencov my praktizujeme ako spoločenstvo, ako krajina, je práve pomoc ľuďom v ťažkej životnej situácii, takže to je zmysel pomoci a prijímania utečencov.
„Pri pomoci utečencom nejde o to, či ten konkrétny človek bude alebo nebude prínosom pre krajinu, ale ide hlavne o záchranu jeho holého ľudského života.“
nie všetci utečenci však odchádzajú pre vojnu alebo ohrozenie života. Po II. svetovej vojne Nemecko otvorilo svoje hranice a prišlo okolo milióna Turkov, ktorí vytvorili svoje komunity. Dnes mnohí, paradoxne, nevolia Merkelovú, ale Erdogana, ktorý má veľmi ďaleko od demokratického štátnika a hodnôt liberálnej demokracie.
Je pravda, že keď sa zanedbá integrácia veľkého počtu cudzincov, ktorí prichádzajú na územie nejakého štátu a nestotožnia sa s kultúrou danej krajiny, môže to byť problém. Na to práve potrebujeme, aby štát, ale aj mestá prijímali rôzne opatrenia, aby títo ľudia mohli participovať na živote krajiny, aby pochopili, aké sú. Aby sa vedeli vyznať v tom, čo sa tu deje, lebo my od narodenia vstrebávame normy či pravidlá napríklad o tom, kam umiestnim dieťa do školy, kedy je zápis a podobne. Ale človek, ktorý príde z inej kultúry a inej krajiny, to nemá odkiaľ vedieť. Je preto dôležité, aby sme mali rozumný štát, rozumné mestá a obce, ktoré podporujú integráciu a vytvárajú podmienky, v ktorých budú môcť domáci aj prisťahovalci spolunažívať v danom regióne.
rozumiem, že na Slovensku sa to ešte učíme. Ale spomínané Nemecko buduje liberálnu demokraciu 70 rokov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.