V roku 1992 predniesol Václav Havel v Tokiu prejav k japonským intelektuálom. Rozprával vtedy o tom, ako situácia v postkomunistických krajinách v strednej a východnej Európe katapultovala do politiky ľudí, ktorí boli politickými amatérmi a tiež o tom, že podľa vonkajších pozorovateľov to bol dosť riskantný krok.

Moja manželka mi nedávno pripomenula meno rytca, o ktorom som chcel kedysi vedieť viac: Albert Flocon. Jeho rytiny majú istú podmanivosť, ktorá zrejme vyplýva z ich jednoduchosti. A predsa vidím vo Floconovej jednoduchosti čosi výpovedné a silné.

Keď sa Kallimachovi v Machiavelliho Mandragore konečne vďaka úskoku podarí dostať do Lukréciinej postele, mladej žene veľmi rýchlo dôjde, že táto „cnostná nevera“, ktorej sa spočiatku bránila, je vlastne celkom príjemná. Lukrécia sa tak stala príkladom toho, čo by sa dalo nazvať lukretizmom.

Sme spoločnosť, ktorá má rada okamžitý úspech. Niečo spravíme, napíšeme, vytvoríme a hneď očakávame reakciu – najlepšie pozitívnu.

V roku 1975 napísal ruský filozof a literárny kritik Michail Bachtin, že existujú dva spôsoby, ako sa dá pristúpiť k slovám druhého človeka. Buď sú pre vás len vecami, čímsi, čo môžete skúmať ako neživé objekty, alebo sú pre vás hlasmi, s ktorými sa dá viesť konverzácia. Ten rozdiel je podstatný.

Prvé lúče jarného slnka sú pre mnohých ako priepustka na slobodu. Po zimných mesiacoch sú ihneď v záhradách a už aj ich vidíte zabárať svoje ruky do hliny, vysievať, sadiť, zalievať. Obraz záhrady je prastarý a silný, zakorenený v našich mysliach tak veľmi, že sme ho z prírodného prostredia poľahky presunuli aj do našej kultúry.

Roger Caillois – na ktorého sa už, mimochodom, zabudlo – kdesi napísal, že práca, ktorá nepozná stratený čas, vlastne ani nie je prácou, ale otročinou. Myslím, že to povedal presne a vymedzil tým dôležitý medzipriestor ohraničený z dvoch strán: upätou fixáciou na pracovné výkony a obyčajnou ľudskou lenivosťou.

Vysoké miesta sú klzké a ústup z moci sa rovná buď pádu, alebo zatmeniu, čo je však vec dosť melancholická – takto opísal Francis Bacon v jedenástej zo svojich Esejí z roku 1597 človeka, ktorý sa po točitých schodoch dostal k moci nad druhými, čím stratil moc sám nad sebou.

Dovoľte mi v týchto časoch trochu zmeniť tému. Šestnáste storočie prinieslo do západných kultúrnych dejín okrem veľkých mužov aj jednu kurtizánu, dvornú prostitútku, ktorá – čuduj sa svete – bola navyše vzdelanou filozofkou. Volala sa Tullia d’Aragona a zaujímalo ju to, čím sa aj živila: láska.

Niekedy si tú otázku kladiem aj sám sebe. Prečo vôbec píšem o veciach, ktoré často vôbec nereagujú na marazmus, v ktorom sa pohybujeme a v ktorom sme sa chtiac-nechtiac ocitli? Mám na to jednu odpoveď. Túto: