acedia nie je ani tak prostá ľudská lenivosť, ale skôr ochabnutie, pri ktorom sa človek vzdá vlastnej dobre nastúpenej cesty, stratí odvahu kráčať ďalej, prekonávať prekážky, namáhať sa. Pri acedii človek zaspätkuje, prestane si veriť a ostane stáť na mieste ako onen osol Jeana Buridana, ktorý  sa nevedel rozhodnúť, ktorou z dvoch ciest sa má vydať, a tak radšej uhynul hladom a smädom.

Lenže to sa občas pritrafí: človek sa zľakne, cúvne pred problémami, nahradí aktívny život pasívnym ničnerobením – niežeby sa mu nechcelo pracovať, ale poľaví v behu a činy nahradí neprínosným dumaním, preberaním možností toho, čo a ako a prečo a načo vlastne. Z dumiek sa potom zrodia strašidlá a z útrob strašidiel povyliezajú monštrá. Človiečik je lapený do pasce, ktorú si sám nastražil. Acedia je rezignácia, podľahnutie strachu, obavám a poludňajšiemu démonovi.