netreba hneď myslieť na biblickú rajskú záhradu preto, aby sme chápali, že záhradná metafora je tu s nami už dlhé veky. Nemusíme sa vracať ani k Epikurovej záhrade, ktorá opisovala jeden z najdôležitejších filozofických životných štýlov antického sveta. Nemusíme spomínať pojem fýsis (pochádzajúci od slovesa fýó, rásť, kvitnúť) ani ideu stoických logoi spermatikoi či rationes seminales, semiačok rozumu, z ktorých vyrastá ľudské poznanie. Nič nás nenúti začítať sa do Voltairovho Candida, aby sme na jeho konci našli výzvu starať sa o svoju záhradku. Záhrada je, jednoducho, silný, veľmi silný poetický obraz.

Záhrady v nás prebúdzajú množstvo metafor spojených s rastom, so vznikaním, s koreňmi (napríklad historickými), s kultiváciou – čiže s kultúrou. Poetika kultivácie bola vždy súčasťou záhradného umenia, schopnosti rozlišovať pôdy, ktoré chcela obrábať. No poetika kultivácie zároveň neuhýbala pred rukami zababranými od hliny, pozná aj pot, zápach hnojív, odrezky, vytrhávanie buriny, kompost. Nekultivovaný prejav je zrkadlom človeka, ktorý nepozná kultivačné procesy, ktorý – hoci by bol aj zručným záhradkárom či rovno záhradníkom – nemusí vedieť nič o tom, že aj slová sú ako rastliny, ktoré vyrastajú zo starostlivo alebo nedbalo udržiavaného podložia našej intelektuálnej, emocionálnej, historickej či empatickej rozhľadenosti. Nie je azda zrelosť výrazom záhradnej metafory?