Tento titulok vyzerá trochu silene. Na slovenskej politickej scéne naozaj sotva nájsť rozdielnejšie typy politikov než sú Matovič a Dzurinda.

Túto otázku mi položila jedna moja známa a odvtedy nad ňou premýšľam. Nič iné nemieri na podstatu veci tak, ako táto otázka.

Z davov protestujúcich proti Gorile zaznievajú aj hlasy o potrebe (polo)priamej demokracie, ktoré by umožnili väčšiu spoluúčasť občanov na správe vecí verejných. Po dlhšej dobe som kvôli tomu nahliadol do našej Ústavy.

Je ťažké rozmýšľať a písať o Európskej únii bez irónie a sarkazmu. Po zhliadnutí výstavy Europe Meets The World v kodaňskom Nationalmuseet je to nemožné.

Ak si chcete pripomenúť zašlé časy mečiarovského denníka Slovenská republika, čítajte denník Pravda. Je to síce chabá pripomienka, chýbajú tu Jánovia Smolcovia, ani sa tu nezverejňujú podvrhy. Ale s normálnou žurnalistikou to nemá nič spoločné.

Tlačové oddelenie SDKÚ oznámilo, že na predvolebných bilbordoch strany sa objaví aj Mikuláš Dzurinda. Sarkasticky sa žiada dodať: nech si to teda ešte užije. Naposledy.

Prezidenta síce korupčný spis priamo nespomína, celý život sa však správa tak, akoby bol neoddeliteľnou súčasťou systému Gorila. Tentoraz však zašiel Ivan Gašparovič priďaleko.

Na začiatku bol dobre mienený zámer napísať reportáž o ľuďoch z občianskeho združenia Dobrý pastier a o útulku pre ľudí bez striech nad hlavou, ktorý združenie prevádzkuje v Kláštore pod Znievom. Na konci je rozčarovanie.

Markíza nemá dobré časy. Licenčná rada jej udelila pokutu 100-tisíc eur za vysielanie sponzorských odkazov na 99-percentný občiansky hlas a anketa OTO ukázala klesajúcu obľubu markizáckych hviezd.

Bol tu Dylan, bol tu Cohen a starú gardu toho najlepšieho, čo môže popmusic ponúknuť, v tomto roku doplní aj Lou Reed.