V nedeľu sme sa zobudili na Slovensku, na aké môžeme byť hrdí. Super pocit. Aby nezmizol hneď za prvým rohom, niečo by sme si mali zapamätať.

„Ani jeden nový predseda VÚC bez podpory poslancov nezmôže nič“.

Nepomohol ani marketing Petra Ňuňéza. Voliči volili, tak ako na celom Slovensku, hocijakú zmenu. No Frešova téma dostala úplne na frak − neskončil ani druhý, ani tretí, ale piaty.

Šampanské vyprchá, podrobné výsledky prichádzajú. Treba zostať pri zemi. Tu je päť ohliadnutí za práve skončenou župnou kampaňou.

Minulý utorok zahynulo v New Yorku osem ľudí, jedenásť utrpelo zranenie. Islamistický terorista ich zrazil malým nákladným autom na cyklotrase v Manhattane. Brutálne.

Župné voľby nie su parlamentné, a župan nie je predseda vlády, ale toto je celkom iné ráno, ako celé roky dozadu. Dobré ráno.

Keď som vo Viskupičovej TéTé Café pozoroval jeho víťazstvo a nadšenie, a takisto eufóriu, ktorá prichádzala z iných regiónov, pripomenulo mi to jeden anglický výraz.

Keď sa povie Spomienka na zosnulých, znie to trochu archaicky. Dnes predsa bežne nepovieme, že niekto zosnul, ale že zomrel, opustil nás a podobne.

Neviem, či ste si to všimli, ale od piatku tu v Európe máme nový štát. Zrejme ho nikto neuzná, ale čo už, každý nejako začínal.

Videli ste na ČT včera film Jak jsme hráli čáru? Nie? Je to film Rukojemník, ktorý kompletne nadabovali do češtiny. Pre mňa čosi absurdné.