V Taliansku sa im nedá vyhnúť, odvšadiaľ na vás vyskakujú. A nedá sa ani doma, pokiaľ človek varí taliansku kuchyňu. Neustále dilemy: ktorú zo slávnych talianskych slanín má použiť, keď pripravuje to či ono? Dať tam pancettu alebo guanciale?

Na prvý pohľad vyzerá ako kopček čudného zrnitého pudingu s pozlátenou pokrývkou. Keď však človek podíde bližšie, zistí, že ide len o uvarenú ryžu. Sklamanie je však okamžite preč, keď tú ryžu ochutná. Je to poklad. Tahdig.

Pripomína rukolu. Je podlhovastá, lístky má vykrojené podobne ako púpava. A predsa je iná. Akoby pochádzala z nejakého šľachtického rodu. Je svetlozelená, ligotavá a lístky sú po krajoch také jemné, že pripomínajú pierko. Chuť je zas oveľa delikátnejšia. Mizuna.

Možno ste sa s ním už stretli. Na potulkách svetom alebo v zastrčenej maringotke na hudobnom festivale či gastronomických trhoch. Čudná zmes hranoliek so syrovými kúskami zaliata tmavou omáčkou z hovädzieho či slepačieho vývaru. Hovoria mu poutine (čítame putin).

Dnes je už bežnou súčasťou našich životov. Určite pre tých, ktorí nepohrdnú ramenom alebo návštevou v blízkej sušiarni, kde si objednajú maki či onigiri. Dostať ju už nielen v obchodíkoch s ázijskými potravinami, ale aj v bežných supermarketoch. Riasa nori.

Kto by túto kombináciu nepoznal? Už sa nevyskytuje len na britských ostrovoch v malých stánkoch na rohoch ulíc. Pokojne ju nájdeme aj u nás ako súčasť festivalovej ponuky či dokonca na jedálnom lístku módnych bistier. Fish and chips.

Mnohí ho považujú za francúzske národné jedlo, no nik vám to oficiálne nepotvrdí. Má však na to všetky predpoklady. Obsahuje dve kľúčové ingrediencie, na ktoré sú Francúzi mimoriadne hrdí: kohúta a víno. Legendárny coq au vin, čiže kohút na víne.

Kto by ho nepoznal? Okrúhly koláč s tenkým alebo trošku hrubším cestom a na ňom poukladané všelijaké dobroty. Sedem až desať minút v peci a najrozšírenejší fastfood vám vonia rovno pod nosom.

Pre toho, kto smúti za grilovacou sezónou a straší svojich blízkych, že v grilovaní bude napriek počasiu pokračovať aj na zazimovanej terase, máme dobrú správu. Existuje nástroj, ktorý ho pri tom dokáže poriadne zahriať: je ním flambadou (čítame flambadú).

Čiernohnedé nevábne kúsky. Polihujú si na podnose a nenápadne vyčkávajú na svoju obeť. Kto ich pozná, siaha rovno po nich. Dobre vie, že ho čaká šialená jazda na chrbte trstinového cukru a horkej čokolády. Všade ich poznajú ako brownies.