pomaly sme si na to zvykli: prídeme do kina a už od dverí vidíme, čo nás čaká, aký fenomenálny, ba až veľkolepý zmyslový zážitok. Každý návštevník v rukách drží svoj hudobný nástroj – buď sú to kukuričné pukance v obrích škatuliach alebo riedkou syrovou omáčkou zaliate lístky trojrohé, naše nešťastné nachos. 

Z toho má našinec okamžitý prehľad, čo za koncert sa spustí hneď pri prvých upútavkách, keď ešte nie je v sále úplná tma a človek si dovidí na tie zakúpené maškrty. Zrazu celé osadenstvo chrúme a puká, sŕka a šuští, búcha a praská. Našťastie, koncert našinca nepostretne v artových kinách, len v obrovských zvukovo nabúchaných multiplexoch.