Už ako malý chlapec kopal u starej mamy na záhrade. Z hliny vyťahoval staré črepiny, očistil ich, roztriedil a zlepil. Keď vyrástol, rozhodol sa pre archeológiu. Erik Hrnčiarik.

Fit lopty, stolný futbal, pingpong, krikľavé farby a hojdacia sieť. K tomu veľa hračiek a videohier. Bar obsypaný sladkosťami. Škôlka Montessori? Nie, kult, ktorým nám startupy otravujú život.

Tuberkulóza jej už celkom rozkladá pľúca. Jej život sa končí, nemá ani 47 rokov. Napriek tomu vníma, že nežila prázdny život. Bol plný, preplnený – udalosťami, stretnutiami a láskou.

Betlehemov a jasličiek vidieť v týchto dňoch všade viac než dosť. Väčšinou v nich zbadáme tie isté postavy, tie isté symboly. Pôvod to má v dávnych časoch, na ktoré sme už zabudli.

V kaviarňach a salónoch sa rozmohol nový nešvár. Viera v to, že z únosu krajiny oligarchami, z triumfu extrémistov a blbej nálady nás vykúpi nejaká nová strana.

Mám rád čierny humor. Niekedy sa síce pohybuje na hrane znesiteľnosti, ale napriek tomu nás dokáže zvyčajne rozosmiať a výborne pobaviť.

Radoslav Procházka skončil. Nepíšu sa mi tie slová ľahko.

Počas vojny na jar 1999 sa dedinčania zo severovýchodu Kosova skrývali v lese. Prezradil ich detský plač, siedmich z nich srbskí ozbrojenci zabili. Ostatní ušli, na mieste nechali v lístí veci, aj rodinné albumy. Žijú ešte ľudia z týchto fotografií?

Životný príbeh Rudolfa Dilonga sa stal čímsi ako urbánnou legendou Bratislavy. Celé roky komunizmu sa o ňom nesmelo hovoriť, ale v akejsi kolektívnej pamäti sa napriek tomu uchoval obraz františkánskeho mnícha, katolíckeho kňaza, talentovaného básnika, pohľadného bohéma a vášnivého milovníka krásnych žien – to všetko, paradoxne, sústredené v jednej osobe. 

Je ráno, ozýva sa dupot malých nôh a výkriky radosti. Deti sa prehrabujú v topánkach a vyberajú sladkosti, ktoré im tam istý bradatý dedo cez noc napchal. Pomedzi sladkosti sa váľa aj akási na dotyk gumená lopta. Nikdy tam nechýba – pomaranč.