tie najväčšie vojnové hrôzy majú často podobu ticha. Hlbokú pravdivosť tejto vety si opakovane uvedomujem na rôznych miestach sveta. Nie streľba, nie vypäté situácie, nie všetky tie drámy starostlivo vybraté na desaťsekundový šot do akýchkoľvek globalizovaných správ, ale to „neviditeľné“ a „nepočuteľné“: neopísateľná bolesť matky akejkoľvek rasy či vierovyznania, ktorá pochováva zabité dieťa. Alebo sladkastý pach rozkladajúcich sa mŕtvol. Alebo spálené telo neznámeho staršieho muža, ktoré som v júni 1999, potom ako po kapitulácii Slobodana Miloševića vstúpili do Kosova vojská NATO, objavil v dome Isufa Berishu v dedinke Lukare na severovýchod od Prištiny. Desivý bol aj kontext, na zemi ležali porozhadzované detské zošity, učebnice.
Po mŕtvej krajine som vtedy, v júni 1999, blúdil s právnikom Arsimom Gërxhaliom. Zbieral podklady pre expertov Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v Haagu. Pri jednom z masových hrobov, ktoré sme videli, trčala zo zeme ruka a na nej náramkové hodinky – ešte išli.
Alebo iný desivý príbeh. Remzi Kosumi mal osemnásť rokov. Býval v Lukare. Otec mu vykopal hrob na mieste, kde ho našli náhodní okoloidúci. Pri potoku, v hustej tráve. Jeho brat je ešte stále nezvestný. Remziho spoznali podľa papierika vo vrecku nohavíc, na ktorom mal telefónne číslo svojej sestry. O pár metrov ďalej, na druhej strane potoka, ležia ďalšie dve telá. Hlavy sú odrezané od tela. Isuf Berisha nás vedie do svojho domu. V miestnosti je televízor s prestrelenou obrazovkou a na zemi čosi čierne. Až po chvíľke pochopím, že ide o spálené telo. „Neviem, kto to je. Keď sa to stalo, nebol som doma. Asi ho upálili zaživa,“ vraví Isuf a potiahne si z cigarety.
ANDREJ BÁNV júni 1999 dedinčania, ktorí masaker pri Niševci prežili a ušli, nechali v lístí rodinné fotografie. Ľudí z nich sme dnes vypátrali.
„Všade naokolo mali stanovištia srbskí ostreľovači. Odtiaľto strieľali,“ povie doktor Gërxhaliu pred policajnou stanicou a ukáže na jednu garáž. „Tu tých chudákov masakrovali. Stalo sa to medzi 20. a 23. aprílom,“ povie. V garáži sú ešte zvyšky krvavých odevov. A na múre protiľahlej budovy stopy po guľkách. Kde sú však telá obetí? Doktor Gërxhaliu nás vedie na cintorín. Ukazuje dva masové hroby. Tvrdí, že v jednom by malo byť 26, v druhom 107 obetí. Odhad sa opiera o svedectvá tých, čo masaker prežili. Zatiaľ ešte hroby nemožno odkryť, čaká sa na expertov z Haagu. Právnik na jednom mieste odhrnie čerstvú zeminu. Objaví sa kus kabáta – je to rameno. O pár metrov ďalej trčia zo zeme kosti – je to ruka.
špinavá vojna
Severovýchod Kosova aj dnes tvoria odľahlé farmárske usadlosti roztrúsené po zvlnenej, takmer neobývanej krajine. Krásne listnaté lesy. Ticho, nikde ani živej duše, iba kde-tu túlavý psík či pastier pochudnutých kráv. Srbská hranica na dohľad. Práve tu, na odľahlých miestach, pátram po jednom silnom starom príbehu, pre mňa nezabudnutom. Tá fotografia vyhodených rodinných albumov v lístí „kdesi v lese“ vo mne už sedemnásť rokov provokuje naliehavé otázky. Čo sa im vtedy presne stalo? Žijú ešte? Kto sú páchatelia týchto odporných vojnových zločinov, ktoré sa udiali len 900 kilometrov od Slovenska?
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.