prihodil sa aj na vianočnom večierku .týždňa. Každý, kto sa obtrie o verejný život, je s otázkou: „aký politický projekt zakladáš?“ konfrontovaný častejšie ako s tou otrepanou o predsavzatiach do nového roku.
No a bol by som rád, keby sme si všetci jedno do roku 2017 predsa len dali – aby sme s tým obsesívnym hľadaním spásy v nejakej novej politickej strane už prestali. Lebo je to neplodné. Niežeby chuť mladých, ale aj tých skôr narodených, angažovať sa vo verejnom živote bola na hanbu. Naopak, je to jeden z dôvodov, prečo by sme tu blbú náladu mali u nás už oficiálne pochovať spolu so starým rokom. A je to vlastne zázrak, že v postprocházkovskej dobe, ktorá u politicky nepobozkaných profesionálov za posledný rok spálila viac nádejí ako celý svet fosílnych palív, sa ešte nájde kritické množstvo ľudí, ktorí nechcú len sedieť v hľadisku. Ešte ich tak všetkých vidieť na kandidátkach.
Prvý problém je v tom, že sme s hľadaním partajnej spásy už tak trochu tragikomickí ako tí teológovia, ktorí sa v obliehanom Konštantínopole hádali o hierarchii svätých, kým okolo dopadali delové gule triumfujúcich „bezvercov“ a na hradbách decimovali zvyšky byzantského vojska. Svätci a ich poradie sa v tomto zápase stali akosi irelevantní.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.