Takto sa to robí. Pomyslel som si, keď som videl fotky nášho ministra zahraničia, ako beží (sám, hoci obklopený masou iných tiel) ulicami Budapešti. Jeho maratón je podľa mňa skvelou správou, z viacerých dôvodov.

Zdá sa mi zvláštne, koľko ľudí prekvapuje, ba možno priam šokuje to, že my, redaktori .týždňa máme na veľa vecí rôzne názory. Mne sa to, naopak, páči.

Robert Fico sa rozhodol prispieť zo svojej rezervy obciam na Záhorí na boj proti premnoženým komárom. Má na to právo a je to úplne v poriadku. Zarazí akurát to, akým spôsobom premiér o týchto aktivitách informuje. Ako by voľby mali byť už zajtra.

Milý Barack – nepoznám protokol a tak mi prepáčte, odkundesovi zo strednej Európy, ak som nezdvorilý či nepatrične familiárny. Vy však viete, že to myslím dobre.

Nedávno som do tejto rubriky napísal článok s názvom Pozor na nich! Vrátil som sa v ňom k praktikám troch čudných nadácií, ktoré zbierajú peňazí od darcov na „biedne deti v chudobných krajinách“. Tie praktiky považujem za neférové a manipulatívne. V závere som spomenul, že sa tu objavila ďalšia netransparentná nadácia. Ľudia z nej sa mi ozvali – a žiadali opravu.

Kolega Andrej Bán v Kritickej prílohe, ktorú uverejňujeme v .týždni 32/2009, spomína jednu dôležitú knižku. Ide o knižku Hannah Arendt: Eichmann v Jeruzaleme (Zpráva o banalitě zla).

Keď 26. marca vybuchol v suši bare na Manhattane plyn, video sa ako prvé nedostalo ani do televízie, ani na web, ale do mobilov. Nadšenci prenášajú pomocou smartfónov video z dôležitých udalostí aj zo svojich spální.

Hovorí sa, že rodinu a susedov si nevyberáme. Opakované výskumy ukazujú, že práve to druhé vnímame ako svoje bytostné ohrozenie.

Marek Vagovič hovorí čo bude témou najnovšieho čísla.

Minister kultúry vytiahol do boja proti proti stupňujúcej sa vulgarizácii vo vysielaní súkromných televízií. Je zhnusený a dá sa mu to úprimne veriť. Nie je zlé ani to, že svoje zhnusenie vyslovil nahlas. Ale môže to nejako zmeniť? Nie je to dopredu prehratá bitka?