Niekedy sa musí začať koncom. Záver účinkovania Slovenska na šampionáte znamenal aj koniec jednej veľkej kapitoly. Jej začiatok je zároveň začiatkom samostatného slovenského hokeja.
Tri skvele rozbehnuté zápasy, tri zbabrané závery. Namiesto 6, 7 či dokonca 8 bodov v tabuľke jediný a skrčené posledné miesto. Štvrťfinálové ambície vystriedali reči o záchrane. Stačila však jediná výhra proti Nórsku a opäť sme boli optimisti.
Páni v Londýne v roku 1882 ani netušili, ako ovplyvnia život jednému chlapcovi koncom 20. storočia na Slovensku – v severnej časti mesta bol založený futbalový klub Tottenham Hotspur.
Keď som bol malý chlapec, zdalo sa mi, že dostať sa na hokejový alebo futbalový Slovan je takmer nemožné. Bolo to z Petržalky ďaleko, až cez most, a stálo to celých päť korún.
Také boli podľa oficiálneho sloganu zimné olympijské hry v Rusku, také chvíle zažívajú športovci aj na práve prebiehajúcej zimnej paralympiáde v Soči. A také sú aj aktuálne geopolitické hry v tejto časti sveta.
O tom, že je niečo zhnité v hokeji slovenskom, pochybuje po tejto olympiáde málokto. Na povrch vyplávali veci, o ktorých sa síce hovorí už dávno, ale nie dosť nahlas.
„Prepáčte mi to!“ boli prvé slová Kuzminovej v cieli, keď vo svojom druhom štarte na olympiáde v Soči nezopakovala svoje medailové umiestnenie. Anastasia Kuzminová sa neospravedlňovala prvý raz.
V olympijskej publikácii Imricha Hornáčka o Mníchove a Sappore 1972 má kapitola o biatlone názov „Bež a páľ!“ Biatlon bol vtedy pomerne mladým olympijským športom (v programe od 1960), mal dve disciplíny (preteky na 20 km a štafetu). Dnes by sme mohli jeho čarovnú formulku rozšíriť na „rýchlo bež a rýchlo páľ!“
Majú to byť Putinove hry, teda presnejšie povedané zimná olympiáda Putinovho Ruska. Nebyť návštevy ruského prezidenta na zasadnutí MOV v lete 2007 v Guatemale a nebyť jeho prejavu v angličtine, sotva by sa dnes v Soči konali.
