Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hokejové martýrium

.marcel Merčiak .časopis .šport

Hokej je naším barometrom zimnej olympiády. A keďže turnaj pre nás trval len päť dní, zaostali sme za očakávaniami – výsledkami a najmä hrou.

Na Lillehammer máme pekné spomienky, lebo mladé a malé Slovensko urobilo dieru do sveta. Nagano a Salt Lake City majú v pamäti trpkú príchuť. Turín a Vancouver – to bola paráda. Urobili sme ďalšiu dieru do sveta a mohli ešte väčšiu.
V Soči chýbal náboj spontánnosti, ducha, vďaka ktorému mužstvo prekročí svoj tieň, chýbal pocit, že vieme ako na to, že sa prejaví naša kvalita. Bezradná druhá tretina proti bleskovo hrajúcim Američanom, bezradnosť a bezduchý tvar hry proti Slovinsku a bezmocnosť počas takmer 40 minút proti Čechom sú čiernymi bodmi nevydarenej olympijskej cesty 2014. V porovnaní s tímami, ktoré lietajú hore v prvej triede, sme hrali „low cost“ hokej. Zostane len spomienka na skvelú defenzívnu prácu proti Rusom, na ustráženie útočných rakiet zbornej. A to je na takomto veľkom defilé najväčšej sily hokeja málo.
 
.prepad
Turnaj, aký nám vyšiel na MS 2012 v Helsinkách, sa v našich podmienkach môže opakovať len raz za dlhšie obdobie. Tréner Vůjtek skladal tím niekoľko mesiacov, logicky dal prednosť kvalitatívne najsilnejšej lige a hráčom z nej. Halákovi však nevyšiel turnaj ako pred štyrmi rokmi. V obrane sa v mnohých momentoch trápil Marinčin, doteraz neodskúšaný na žiadnej veľkej medzinárodnej akcii. Obrane nepomohlo ani to, že po vypadnutí Graňáka s Višňovským vzal tréner do Soči Vydareného a Jurčinu, hoci druhého menovaného vlani na MS kritizoval.
Najväčšmi sme však prepadli v útočnej činnosti, ktorá bola dlhé roky a najmä na posledných dvoch olympiádach ozdobou národného tímu. Dva góly v troch zápasoch skupiny sú jasným vysvedčením nedostatočnej údernosti. Najmä kombinačná neschopnosť na klzisku maximálnych rozmerov proti Slovinsku, účastníkovi B-kategórie MS, bola udivujúca. V každom zápase sme si vypracúvali minimum šancí. Začíname strácať v korčuliarskej a ofenzívnej dynamike, nemali sme útoky a formácie, ktoré by lavínovito útočili s podporou obrancov, ako to vidíme u najsilnejších tímov, problémy nám robilo zakladanie útokov. Vyhovárať sa na zranenia centrov (Kopecký, Marcinko) či na absenciu Gáboríka by bolo pritiahnuté za vlasy. Bol to rýchly turnaj, pri ktorom niet času na uspôsobovanie zmien. Ak ich urobíte, musia vyjsť ihneď. Tréneri ich robili po každom zápase, ale efekt sa na góloch neprejavil.  
Máme citlivú tému Šatan – Chára, o ktorej sa veľa hovorilo na jeseň, ktorá sa potom stala tabu a o ktorej sa začína hovoriť po olympiáde. Za 14 mesiacov od Šatanovho nárazu do Cháru v holešovickej aréne až po oznámenie nominácie sa nenašli prostriedky, ako spojiť dve osobnosti, ktoré vrchovatou mierou prispeli k nášmu najväčšiemu úspechu za posledných desať rokov. Nastal rozkol, ktorý síce stál na okraji tímu, ale určite mimoriadne ovplyvnil náladu v našom hokeji. Bez najlepších z najlepších sme stratení. Názory na Šatanovu sezónu a výkonnosť môžu byť všelijaké, ale do olympijského tímu v Soči patril. Štyri roky v hokeji sú dlhý čas, ale predsa: zo šestice hráčov, ktorí robili v záverečných sekundách olympijského semifinále 2010 virvar pred kanadskou bránkou, sme mali v Soči len troch, pričom sme mohli mať piatich, Višňovského a Gáboríka odpálili zdravotné ťažkosti. Presvedčili sme sa o tom, aké citlivé je pre nás stratiť dvoch-troch hráčov, ako veľmi sa tým rozkýve individuálna kvalita. A len jej silný prejav dovolí vytvoriť fungujúce mužstvo. A také sme v Soči nemali.
 
.ruský koniec
„Vážení diváci, toto nemusí byť koniec sveta, ale je to ťažká a neznesiteľná prehra,“ hlásil ruský televízny komentátor po záverečnom klaksóne štvrťfinále Rusko – Fínsko. Celú záverečnú tretinu za stavu 1:3 aréna Boľšoj nedýchala. Zborná, nabitá až tak, že ste mali pocit, že viac hviezdnych útočníkov by sa do jej zostavy ani nezmestilo, sa nedostala cez prah bezradnosti. Jednoducho nevedela, čo na Fínov, nalepených na jej hráčov, vymyslieť.
V posledných piatich minútach väčšina divákov len neveriacky sledovala márne dobývanie Raskovej bránky, v mnohých očiach boli slzy. Najväčší sen Rusov v Soči 2014 sa rozplynul za šesť dní. Všetko mohlo byť inak, keby Ťutinova nechytateľná delovka nesmerovala do jemnučko posunutej americkej bránky, ale na to sa už nikto nikdy pýtať nebude. Rusi sa nedostali do medailových bojov, s eskadrou hráčov ako Malkin, Ovečkin, Dacjuk, Kovaľčuk, Radulov či Sjomin dali proti USA, nám a Fínom len tri góly! „Pred olympiádou hovorili o tom, ako sa ich každý bude báť a netušili, že každému súperovi zvyšujú motiváciu,“ povedal na margo ruských plánov Olli Jokinen.
Zo silnej svetovej osmičky sme nepochodili my, zborná, Česi, ktorých fanúšikovia sa už búria proti trénerovi Hadamczikovi, ani vicemajster sveta Švajčiarsko, ktoré síce inkasovalo v 4 zápasoch len 4 góly, ale dalo len tri a neprešlo cez Lotyšov. Pre semifinále zostali tímy hrajúce najlepší a najúčelnejší hokej a zhodou okolností tímy, ktoré hrali proti sebe posledné tri olympijské finále: Kanada s Američanmi (2002 a 2010) a Švédsko s Fínskom (2006).
 
.hnev a zlato
Rusi predýchavali neúspech ťažko, ale radosť im vrátila hneď na druhý deň nová princezná. Mala ňou byť majsterka Európy, len 15-ročná Julija Lipnická, z ktorej sa mala stať nová optimistická tvár veľkej krajiny, ako pred 42 rokmi v Mníchove gymnastka Oľga Korbutová. Spadla však v krátkom programe aj vo voľnej jazde, a tak sa o zdolanie obhajkyne zlata Kim Yu-na postarala Adelina Sotnikovová. Vo voľnej jazde prevýšila ľadovú kráľovnú z Južnej Kórey, ktorá síce išla bezchybne, ale Sotnikovovej šarm a spontánnosť jej chýbali. Pri výkone domácej pretekárky jednoducho nemohla vyhrať, pretože Ruska  zaostala vo voľnej jazde len o 11 stotín bodu za svetovým rekordom Kim z Vancouveru. „Keď som zbadala známky, nemohla som uveriť, že mám také technické hodnotenie,“ povedala 17-ročná Moskovčanka. Na začiatku olympiády bola poriadne nasrdená. Pri výbere do súťaže družstiev bola uprednostnená Lipnická: „Urazilo ma to, ale spravila som z toho výhodu a tak som sa nahnevala, že som až získala zlato!“
Hnev pochytí na olympiáde aj každého novinára. Viete, kde všade musíte byť, ako sa tam premiestniť, kedy a ako sa pripravovať, ale vždy ste v časovej tiesni a dva týždne v jednom kole. Hotel, mediálne centrum, autobus, lanovka, športovisko, tlačenica na zastávke autobusu, tlačenica pred lanovkou a späť. K tomu početné kontroly. Ak nemáte na krku akreditáciu, ako by ste ani neexistovali. Kým sa premiestňujete, komentujete, informujete, píšete, popri vás beží celá zvyšná olympiáda – nevidíte hokej, lyžovanie, krasokorčuľovanie, lebo je to ako desať svetových šampionátov naraz a poriadne z nich vidíte len to, čomu sa venujete.
A zrazu zistíte, že je tu koniec. Olympiáda je únavná a ku koncu každých hier to vidieť aj na športovcoch. Najmä v odvetviach, v ktorých nastupujú viackrát a v ktorých sú disciplíny rozťahané do 14 dní. Niektorí zjazdári, bežci na lyžiach či biatlonisti melú z posledného. Taký Martin Fourcade sa zdal takmer nezdolateľný, ale v dva dni posúvaných pretekoch s hromadným štartom prehral finiš o zlato s Nórom Svendsenom a na druhý deň takmer nedobehol preteky miešaných štafiet. Nasťa Kuzminová podobne ako pred štyrmi rokmi vo Vancouveri ochorela: „Sme tu už tri týždne, je to veľmi dlhý čas a nech robíte čokoľvek, doľahne to na vás.“ V pretekoch so štyrmi streľbami sa prepadla nižšie (dvakrát 27. miesto), ale v mix-štafete išla výborne a prispela ku krásnemu 6. miestu tímu s Janou Gerekovou, lúčiacim sa Palom Hurajtom a Matejom Kazárom, ktorý po ostrom finiši s Rusom Šipulinom padol za cieľom ako podťatý a zlomil si pritom zbraň. Bol to ďalší pekný výsledok nášho biatlonu, ktorému z ostatných športovcov sekundoval v Soči len talentovaný zjazdár Adam Žampa senzačným 5. miestom v superkombinácii.
Olympiáda sa končí, poslední športovci opúšťajú Olympijskú dedinu v Soči aj v horách, letisko na pobreží je opäť plné. Niektorí Ukrajinci odleteli ešte skôr, vynechali súťaže, pretože na nich doľahla ťažoba tragických udalostí v Kyjeve. „Nemôžeme im v tom brániť,“ povedal pred novinármi Sergej Bubka. Šéf ukrajinského NOV len bezradne rozhodil rukami. Štvrťstoročie patrí medzi najznámejších športových ambasádorov na svete, zažil rozpad ZSSR. „Nikdy by som nepovedal, že sa niečoho takého dožijem.“
 
.zmení sa niečo?
Balia sa aj naši. Nasťa Kuzminová sa zapísala do histórie, biatlon zostal naším najúspešnejším športom na ZOH. Úctu, rešpekt a poďakovanie si zaslúžia veteráni Martin Bajčičák a Pavol Hurajt, ktorí potiahli kariéru až po olympijský koniec v Soči.
Pre SOV zostáva rovnaká úloha ako v minulosti: nastavovať kvalifikačné kritériá tak, aby sme mali nielen kvantitu (vyše 60 športovcov na úroveň našich zimných športov je viac než dosť), ale aj kvalitu. A pre celý náš šport zostáva úloha posúvať sa ďalej. Česi v ňom našli systém, vytvárajú podmienky pre mládež a produkujú skvelých borcov ako na bežiacom páse: získali 8 medailí (písané vo štvrtok 20.1.), prekonali nás už vo všetkom vrátane biatlonu, v ktorom žnú, čo roky siali a päťnásobná medailová žatva nie je výstrelom do tmy.
My máme Nasťu Kuzminovú, úspešný import zo sibírskeho Ťumenu, o ktorej vieme, že je už naša. Získala dve zlaté olympijské medaily, dosiahla to, o čo sa márne pokúšala celá jedna generácia biatlonového športu u nás. Česi nemajú len biatlonistov, majú trojnásobnú olympijskú šampiónku v rýchlokorčuľovaní – v športe, ktorý u nich nemal nikdy žiadnu tradíciu, ale sen trénera Nováka pretavený do skvelej Martiny Sáblíkovej vedeli podporiť  napriek ťažkým začiatkom. Majú olympijskú víťazku v snowboardcrosse. Dvadsaťročná Eva Samková vyrastala v lyžiarskej a snoubordovej škole v Špindlerovom Mlyne. Budeme mať raz niečo také aj pod kopcami Tatier, ktoré nám Česi tak závidia?
Autor je komentátor RTVS.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite