S kolegom Tomášom Prištiakom sme sa po týždni vrátili z okupovaného Krymu. Prinášáme ako prví slovenskí novinári odtiaľ na videách a v reportáži v najnovšom tlačenom vydaní .týždňa svedectvo o kľúčových dňoch a udalostiach. Považujem za dôležité k nim ešte niečo dodať.

Môj dvojročný pobyt v Indonézii sa chýli ku koncu a ja sa konečne odhodlávam k opisu Indonézanov, ako ich vnímam cez osobnú skúsenosť. Najväčší problém pre mňa predstavuje ten ich permanentný úsmev. Lebo viem, že sa za ním môže skrývať čokoľvek, od radosti cez sklamanie, smútok, aj hnev a nenávisť. Indonézania problémy neriešia a už vôbec sa nevystavujú riziku konfliktu. Ak sa problém vyskytne, nezaoberajú sa ním a dúfajú, že zmizne sám od seba. Čo sa napríklad pri vízach môže skončiť nečakaným adrenalínom, keď nešťastný cudzinec s vypršanými vízami musí v ten deň opustiť krajinu, aby v nej nebol nelegálne.

Predčasné voľby sa v Česku konajú tento piatok a sobotu, a podľa agentúry STEM ešte stále nie je rozhodnutá pätina voličov. Viem to vysvetliť; patrím totiž medzi nich. Mal by som voliť TOP 09, pretože ju volia ľudia ako ja: Pražania, novinári, právnici, stredná trieda. Nemôžem nevidieť hlavnú prednosť Karla Schwarzenberga, ktorou je – stručne povedané – dobrota srdca. Ale nemôžem nevidieť ani jeho vek a únavu. TOP 09 vyrástla v pražskom skleníku; jej tvorcovia začali pestovať strom od koruny a dúfali, že sa ich výpestok časom zakorení. Lenže bez 75-ročného Schwarzenberga môže celá TOP 09 pri prvom vetre spadnúť.

Keď som známym oznámila, že budem niekoľko týždňov bývať a pracovať v Chicagu, s miernym dešpektom pokrútili nosom. Lebo je to druhé najväčšie poľské mesto na svete; bašta demokratov i režisérov apokalyptických filmov; metropola, kde vietor nikdy neprestane a s hromadou mrakodrapov a fastfoodov k tomu. No všetci dodali, že je to domov amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorý sa tu pred rokmi venoval tomu, čomu ja dnes – komunitnému organizovaniu.

Muž sa priblížil a nenápadne si zobral do vrecka vidličku. Reč je o umeleckom diele Delikatesy, ktoré je vystavené na Malecone počas dvanásteho havanského bienále. Obďaleč dvaja susedia dumajú, či si budú môcť po skončení výstavy zobrať piesok použitý na diele Po opici, keďže by sa im hodil na opravy ich domov. Obdiv k umeniu u jedných sa tu spája so strádaním a opovážlivosťou druhých a časť divákov sa tak stáva súčasťou šou.

Niekedy po roku 2016 by vraj mal vzniknúť film Ready Player One podľa rovnomennej románovej predlohy Ernesta Clina. Táto informácia je zaujímavá hneď z dvoch dôvodov. Jednak ide o jeden z najdôležitejších románov reflektujúcich našu prítomnosť – ale toto dokazovať by bolo pomerne nadlho, a druhak, film by mal režírovať Steven Spielberg, čo je výborná správa, najmä ak uvážime, že román je postavený na znovuoživení popkultúry osemdesiatych rokov a Spielberg je ten, čo ju pomáhal definovať. Osobne som presvedčený, že film nikdy nevznikne a zároveň dúfam, že sa mýlim.

Dejiny novodobej slovenskej architektúry majú dve, vlastne tri veľké mená. Presne takto sa to zväčša uvádzalo: dve veľké mená – Dušan Jurkovič, Emil Belluš. No a potom sa zvyčajne dodalo, že je tu vlastne ešte jedno dôležité meno. Friedrich Weinwurm.

Chceme sa s vami podeliť o naše každodenné boje. Dúfam, že náš nárek zasiahne svet. Sme ako slepec z Jericha (Mk 10, 46 ‒ 52), ktorý nemal čo vyjadriť, ale jeho hlas žiadal Ježiša, aby sa nad ním zmiloval. Aj keď niektorí ľudia ignorovali jeho hlas, iní ho počuli a pomohli mu. Spoliehame sa na ľudí, ktorí budú počúvať!

Filmové leto sa začína. Trocha predčasne, ale o to intenzívnejšie. Týždeň čo týždeň až do septembra uvidíme v kinách aspoň jeden kúsok s tým najveľkorysejším rozpočtom a najväčšími komerčnými ambíciami. Žiadny z nich však nebude taký dôležitý, spoločensky dôležitý, ako český autorský celovečerný dokument režisérky a scenáristky Silvie Dymákovej Šmejdi. Začal sa premietať 18.4., v tých istých multiplexoch ako povedzme „nový Tom Cruise“, len v menších sálach. Treba dúfať, že naň budú chodiť ľudia a najlepšie aj so svojimi seniormi.

Donášanie nadobudlo za fašizmu a komunizmu obludné rozmery. Tajná polícia, Gestapo, Ústredie štátnej tajnej bezpečnosti, KGB, fungujúca na rozdiel od ŠtB dodnes, a to aj u nás. Verejné donášanie podľa sovietskeho vzoru. Pavlík Morozov, ktorý udal vlastného otca. Udanie ako oznamovacia povinnosť od pracoviska až po internát: „Udať ťa neudám, oznámiť ťa musím.“ Ľudí sprevádzali celým aktívnym životom kádrové dotazníky.