Veterný mix

Pokojne by som tu vedela aj dlhodobo žiť. Mne totiž ten mix, v ktorom sa po španielsky dohovoríte lepšie ako po anglicky, vyhovuje. Len by som pri ponuke divadiel, klubov a galérií vyšla na mizinu. A možno by som na kultúru a umenie napokon ani nemala čas. Ľudia tu totiž za prácou (ak majú to šťastie a prácu na plný úväzok vôbec našli) cestujú z periférie do centra každý deň aj dve hodiny, večer sa za tmy uťahaní vracajú domov. Bez slov, bez energie. Cez víkend sa napchajú hranolčekmi a sledujú v televízii zápas Chicago Bears. A tak to ide celé mesiace. Kto sa venuje výchove a vzdelávaniu detí, netuším. Azda preto sú potom decká za každú maličkosť vylúčené na niekoľko týždňov z vyučovania, neraz sa zapletú do pouličných bitiek či predaja drog. Chicago, najamerickejšie z amerických veľkomiest, je v tom ukážkou celej krajiny. Keď som pred rokmi sledovala seriál The Wire, dúfala som, že život afroamerických detí takto v realite nevyzerá. Ale on taký je. Spojené štáty sú možno krajinou neobmedzených možností, vysnívanou destináciou ľudí z Latinskej Ameriky. Ale fakt, že v práci denne riešime otázky, ako dostať mladých ľudí a deti z ulíc domov; ako zabrániť zatváraniu verejných škôl; ako zvýšiť minimálnu mzdu námezdných robotníkov či pracovníkov vo fastfoodoch; ako sprístupniť bývanie pre zraniteľné skupiny, ma presviedča o limitoch týchto možností. No keďže patrím medzi pozitívne DO-erky (nie DONT-erky), keďže verím v silu ľudí, stále nachádzam v komunitnom organizovaní vášeň. A v Chicagu ako meste s veľkými ramenami tiež.

Boba Baluchová/
Novinárka, pedagogička a rozvojová pracovníčka, teraz na stáži v USA. V Chicago Coalition for the Homeless (i doma v slovenských združeniach DocUnion a P(l)uto) sa venuje inovatívnym spôsobom sociálnej inklúzie, komunitnému rozvoju a organizovaniu.