Keby mu kolegovia pred mesiacom povedali pravdu, určite by na letisku smerom do Malajzie nechytal nervový kolaps. Ďalšia ich črta je absolútna neschopnosť odhadnúť vzdialenosť a čas. Skoro každý tu má motorku, na ktorej sa vyváža aj do obchodu za rohom, takže všetko je pre nich príliš ďaleko. Alebo, paradoxne, blízko. Ale keď je čosi blízko, vycvičený cudzinec vie, že to bude riadny kus cesty. Navyše nimi mávajú veľké emócie. Všetko sa točí okolo lásky a citov, aj keď tie sa na verejnosti nedávajú najavo. No z televízie sa na diváka valia plačúce, kričiace ženy, nekonečné romance, spravodlivým hnevom kypiaci chlapíci, všetci divo gestikulujú a rádio do toho chrlí romantické balady. Tu sa buď miluje naplno, alebo sa utápa vo veľkom v smútku. Samozrejme, to platí pre mladšiu generáciu. Zvláštne býva aj vedenie dialógu. Mnohí Indonézania nepočúvajú, čo im hovoríte, ale o to horlivejšie prikyvujú. Výsledkom je zmätok. A tak som si zvykla, že rýchlo nevyriešim nič, a komunikáciu beriem ako hru. Páči sa mi však, že žijú ozaj rodinným životom, matku a otca si ctia nadovšetko a rodina je tu základ. Vzájomná pomoc a solidarita pre nich nie je len fráza. A sú pohostinní aj nápomocní. S mojím orientačným nezmyslom som sa na motorke stratila stokrát a vždy sa našiel niekto, kto ma z tých uličiek vyviedol. A to mám najradšej – pocit bezpečia a mieru v krajine, ktorá je taká odlišná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.