Ako ľudia milujúci dobré príbehy máme radi comebacky. Čím väčšie, tým lepšie. A tie sú skrátka všade – v tenise, v basketbale, boxe, atletike, streľbe a v množstve iných disciplín.

Rád si čítam nápisy na múroch, vo vlakoch, na verejných wc. Niekedy sú vulgárne a o ničom. Ale niekedy je to skutočná esencia doby či témy, ktorú niekto geniálne vystihol.

Tento víkend som opäť zažil to, prečo ma baví a dáva mi zmysel organizovať náš Filozofický víkend v Banskej Štiavnici. Hlavnou témou bolo síce hľadanie zmyslu života, večerné debaty si ale našli cestu aj k iným otázkam, ktoré ľudstvo trápia asi od nepamäti.

Okolnosti asi nebudú vzhľadom na situáciu úplne definujúce, ak by ale boli, pokojne by sme mohli hovoriť o klišé až o stereotype.

V posledných týždňoch rezonovali v správach paralely dnešnej situácie u našich východných susedov s Mníchovskou dohodou z roku 1938.

Už dlhšie pozorujem suseda vedľa v záhrade. Veď je to naša národná tradícia pozorovať susedov. Človek to robí hlavne preto, aby mal potom o čom debatovať so ženou.

Každoročné udeľovanie Oscarov® mám spojené s rituálom, v rámci ktorého si v nedeľu „PRED“ idem ľahnúť podstatne skôr, aby som mohol vstať už o polnoci.

Bude sa konať jedna konferencia, kde sa zídu neuropsychiatri, neurológovia, psychiatri a jeden filozof a chcel by som tam povedať niečo o duši. Ešte si musím premyslieť čo, ale na mušku sa mi už dávnejšie dostal súčasný britský filozof John Cottingham, ktorý o duši píše naozaj oduševnene.

Pamätáte na film Postřižiny? Ako tam nastala doba skracování. Stále trvá a všetko sa skracuje a zmenšuje, akurát som sa zamyslel, že čo my robíme s tými vzdialenosťami, ktoré ušetríme.

Milujem veľké témy a čím som starší, tým je to horšie, čo pravdepodobne súvisí so stále intenzívnejším vedomím vlastnej konečnosti, aj keď toto nie je v mojom živote nový motív, ale starý, na smrť myslím, odkedy si pamätám, že myslím.