Problém príliš otvorených nožníc, alebo tak nejako sa tomu hovorí. Témy, ktoré polarizujú spoločnosť až tak veľmi, že znesvárené skupiny stoja proti sebe v nezmieriteľnej konfrontácii.

Prezident Nikaraguy vystúpil k národu s prejavom, v ktorom oznámil, že navždy v krajine ruší voľby. A treba povedať, že to aj poctivo zdôvodnil a že proti tým dôvodom ťažko niečo namietať.

My ľudia sa maskujeme, ako môžeme. Máme ego, naučené gestá istoty, máme mobil, cigarety, máme svoje finty, aby nám nikto len tak ľahko nevidel do žalúdka. Ale predsa sú ešte okamihy, keď sa chtiac-nechtiac odkopeme a sme jednoducho takí, akí sme. Objavil som jednu z chvíľ, keď nám je skutočne vidieť do žalúdka.

Na prvý pohľad je to paradox: miesto, ktoré chcelo uchovať všetko poznanie sveta, z neho napokon takmer celé zmizlo. Mám tým na mysli známu – a pritom v mnohom stále neznámu – Alexandrijskú knižnicu.

Už som to viackrát spomínal, ale stále to platí, tak prečo to nepripomenúť? Považujem sa za feministu. Ortodoxného, radikálneho, programového, pokojne by som bol aj militantný, ak by som vedel, ako na to, čo v mojej realite vyzerá tak, že by som pokojne zrušil v jazyku aj vo vonkajšom svete čokoľvek, na základe čoho uvažujeme o ľuďoch inak ako o ľuďoch.

Myseľ, myslieť, myšlienka. Čo ale tieto slová a realita za nimi znamenajú? Čítate tieto slová, vety, a tým ich myslíte. Kde sa tieto myšlienky nachádzajú a akým spôsobom existujú? Čo to vôbec znamená mať myšlienku?

Už o pár dní, ak sa teda nič dramatické nestane, konkrétne už tento štvrtok, teda 16. júla, by mal mať aj v našich kinách premiéru najnovší film v súčasnosti asi najexponovanejšieho mainstreamového režiséra (a scenáristu, lebo aj to je v tomto prípade dôležité) – Christophera Nolana.

Nedávno som počúval rozhovor. Niekto verejne známy v ňom opisoval svoje skúsenosti s internetovým hejtom. A zaujal ma jeden kúsok, v ktorom popisoval, ako kontaktoval človeka, ktorý v komentári jeho deťom želal smrť, a ten človek sa ohradil, že to nebolo želanie smrti, ale len nadávky. A nadávať sa predsa môže. Odvtedy mi tá veta znie v hlave a fascinuje ma. Je taká jednoduchá, a pritom vystihuje podstatu mnohých vecí, ktorými tu roky žijeme.

Na prvý pohľad je to zvláštne. Človek, ktorý prišiel s jednou z najvýznamnejších myšlienok v dejinách vedy, ju držal roky v zásuvke.

Dal som sa na písanie sonetov. Fantastická vec, zvlášť ak ste už trochu vo vyššom veku a pociťujete potrebu nejakého mentálneho fitka.