Je krásne, ako sme schopní obdivovať rozmanitosť prírody. Tam sa zhodneme takmer všetci, takmer všetci budeme kývať hlavou a hovoriť spoločne, aké je to úžasné, že je príroda taká rozmanitá. Tam sme ešte všetci za.

S jeseňou ku mne prichádza kúsok Anglicka. Ako anglofil vítam hmlu, chladnejšie rána aj dážď. Vraj sa človeku, ktorý má rád dážď, hovorí pluviofil: v daždi nachádza radosť aj vnútorný pokoj.

Sedel som v nočnej električke, keď pristúpila známa dvojica. Teda takto – nikto z nás, ktorí sme tam boli, tú konkrétnu dvojicu nepoznal, ale inak to bola známa dvojica, ktorá skôr či neskôr pristúpi do každej nočnej električky. Dvaja muži.

Po plus-mínus dvoch rokoch som absolvoval budovanie tímu, respektíve čosi, čo by sme k tejto korporátom milej aktivite mohli prirovnať. Vyšli sme si jednoducho s kolegami na víkend, nepovinne a za vlastné, takže naozaj žiadny korporát, aby sme spolu strávili nejaký čas aj mimo práce.

Predstavme si niekoho, kto vytvorí niečo také krásne, že to obdivujú nielen všetci jeho kamaráti a kolegovia, ale dokonca aj bohovia. Do svojho diela vloží všetok talent, vášeň a možno aj časť vlastnej duše.

Každé ráno sa zobudím a niečo sa začne diať. Vstanem, niekam idem, niečo vybavím, s niekým sa stretnem, niečo pokazím, niečo sa podarí. Večer zaspím. Medzi prebudením a zaspaním sa odohral sled udalostí. Bol to však príbeh? Je príbehom len samotný fakt, že rôzne udalosti nasledujú jedna za druhou?

Na umení je fantastické, že dokáže urobiť hrdinu prakticky z kohokoľvek vrátane svojho autora. Tu sa hneď zastavím, lebo ako umenie, tak aj hrdina a autor sú viac slová ako pojmy.

Táto osnova nie je o Bielej noci. Je to úžasný festival. Iba som sa tak kratučko zamyslel, do akých obrazov si my ľudia skladáme svet. V meste nad riekou za temného večera je dav ľudí – dospelí, deti, páry držiace sa za ruky, otcovia s foťákmi – hľadí na nebo, kde krúži tristočlenný roj dronov.

Nikdy sa mi nepodarilo hodiť bumerang tak, aby sa aj skutočne vrátil, takže osobnú skúsenosť nemám. Ak ale môžem veriť vonkajšiemu svetu, že bumerang sa skutočne vracia, tak čosi podobné sa mi deje s Ruskom.

Lesy už začínajú obliekať jesenné bundičky, ale slnko ešte páli. Vrcholní politici sa veselo hrajú na slepú tarababu. Ide o klasickú hru, pri ktorej si niekoľko predsedov a jeden prezident zaviažu oči a naslepo sa snažia určiť, či ten koho chytia, je ešte minister alebo už poslanec.