Nepríjemná vec sú tie pozitívne očakávania. Ťažko ich prekonať, ľahko ich nenaplniť. Premýšľam o nich už pár dní a stále viac sa mi zdá, že sa rodia z únavy.

Páči sa mi byť pamätníkom, ale má to aj svoje úskalia. Jednak čím viac som pamätníkom, tým som starší, a to nenesiem vôbec dobre, a jednak veci, čo si pamätám, sa oproti ich dnešnému výkladu zjavne stali inak.

Stretol som Dona Quijota. To je nejednoznačná postava. Bolo to v Prahe na konci Národní třídy pri Paláci Adria. V tej uzimenej jari tam stálo asi 15 ľudí. To skupina japonských turistov oproti na chodníku bola oveľa početnejšia. Mali rôzne vlajky, boli mladí a bolo vidno, že je to ich prvá demonštrácia. Pretože... boli odhodlaní, ale predsa sa po sebe dívali kradmo v rozpakoch. Vzrušení aj zahanbení. Skrátka, dojemní.

Už aby bolo donormalizované, ľahšie sa mi bude vyhraňovať, keď budem konečne vedieť a vidieť, komu tieto nové pomery nevadia, respektíve kto je s nimi stotožnený natoľko, že sa v nich naučí žiť.

Pozrieť sa na svet očami niekoho iného. Nemalo by to byť ťažké, dokonca mám pocit, že sa mi to niekedy podarí, ale práve teraz si myslím, že sa mi to ešte nikdy nepodarilo a vlastne sa mi to ani podariť nemôže.

Nedávno som čítal ďalšiu súhrnnú správu o stave klímy na planéte Zem. Človek potom chodí pár dní zamyslený a emócie sa v ňom striedajú úplne rovnako ako extrémy počasia, ktoré táto klimatická zmena spôsobuje.

Univerzálny „bububu“ strašiak u študentov všetkých vekov a disciplín je takzvaný syndróm podvodníka (v angličtine impostor syndrome).

Rok sa s rokom zišiel, Oscary 2026 sú od pondelka rozdané a už sa na ne azda aj zabudlo, už dávno nejde o tému, ktorá by vo verejnom priestore rezonovala dlhšie ako jeden, dva dni.

Nehľadal som, čo mi vadí, len som sa zamyslel. To sa môže. Nikto nie je chránený pred myšlienkou. To je aspoň spravodlivosť. Nikto nie je chránený, každému sa to môže stať, ale niektorí sa predsa vyšmyknú. Nuž, to je osud. A mne odrazu napadlo, ako je to s tou AI. Možno pozvoľna, neviditeľne, ale predsa čoraz viac a viac naliehavo ukazuje rozdiel medzi informáciou a vedomosťou.

O Iráne? To naozaj? Nemám v sebe žiadny kúsok hanby? Čo už ja viem o Iráne a čo o ňom môžem napísať? Už viac ako dva týždne počúvam expertov, politológov, politických geografov, ekonómov, odborníkov na obranu a každého ďalšieho, kto si myslí, že vie k veci čosi zmysluplné povedať, a vlastne viem menej, ako som vedel na začiatku.