Rok sa s rokom zišiel, Oscary 2026 sú od pondelka rozdané a už sa na ne azda aj zabudlo, už dávno nejde o tému, ktorá by vo verejnom priestore rezonovala dlhšie ako jeden, dva dni.

Nehľadal som, čo mi vadí, len som sa zamyslel. To sa môže. Nikto nie je chránený pred myšlienkou. To je aspoň spravodlivosť. Nikto nie je chránený, každému sa to môže stať, ale niektorí sa predsa vyšmyknú. Nuž, to je osud. A mne odrazu napadlo, ako je to s tou AI. Možno pozvoľna, neviditeľne, ale predsa čoraz viac a viac naliehavo ukazuje rozdiel medzi informáciou a vedomosťou.

O Iráne? To naozaj? Nemám v sebe žiadny kúsok hanby? Čo už ja viem o Iráne a čo o ňom môžem napísať? Už viac ako dva týždne počúvam expertov, politológov, politických geografov, ekonómov, odborníkov na obranu a každého ďalšieho, kto si myslí, že vie k veci čosi zmysluplné povedať, a vlastne viem menej, ako som vedel na začiatku.

Uvidel som obyčajnú krásu. A vlastne aj nádej. Bolo to len na kratučkú chvíľu, stál som na nástupišti v pražskom metre a čakal. Bolo pol jedenástej večer, nástupište bolo takmer prázdne.

Jar sa konečne hlási a ukončuje ten švédsky introspektívny film, ktorý tu dávali namiesto počasia. U nás pri rybníku už káčery naháňajú kačky a potom s nimi chodia tajne randiť po okolí. Zjavili sa rybári. Zatiaľ len tí viac otužilí, ale sú. Samozrejme, viac vidno psičkárov. Som jedným z nich.

Zle zapnutý prvý gombík na košeli. Čím skôr si ho človek všimne, tým menší je problém s nápravou, akurát je potrebné ju rozopnúť a začať znova. S dejinami sa, samozrejme, čosi podobné urobiť nedá, aj tak ma ale to prirovnanie nadchlo.

Myslím si, že piaty diel Harryho Pottera s názvom Harry Potter a Fénixov rád (kniha vyšla v roku 2003) odráža súčasnú situáciu spôsobom, ktorý jeho autorka sotva mohla predvídať.

Štyri roky aj pár dní. Pamätám si, akoby to bolo dnes, na ten zvieravý pocit v hrudi, do veľkej miery preto, že pretrváva a permanentne mi pripomína, že niečo nie je v poriadku.

Je taká stará herecká príhoda, pri ktorej je jedno, či je pravdivá alebo nie, pretože je presná. V jednom divadle došlo v šatni k slovnej prestrelke a herečka, ktorá jej bola účastná, sa urazila.

Vlak, kaviareň, zastávka, kinosála, neviem, kde, ale iste to bolo na mieste, kde nás bolo viac. K priamej interakcii síce nedochádzalo, ale zdieľali sme čas a priestor.