Nedávno mi písal dobrý kamarát. Chcel, aby som mu dal radu, myslel si, že to dokážem. A ja som vôbec nevedel, čo mu mám poradiť. Pýtal sa ma, ako má ďalej existovať s inými svojimi priateľmi, ktorí žijú v celkom iných názorových svetoch, pokiaľ ide o geopolitiku. Držia stranu Rusom v ich vojne a majú pocit, že to, čo robia Ukrajincom, si spôsobili Ukrajinci sami a že je to všetko inak, až tak aby to nebolo také jednoduché, že niekto útočí a niekto sa bráni.

V mojich textoch som už viackrát spomenul tzv. odčarovanie sveta. Chápe sa tým istý pohľad na svet (či postoj k nemu), keď svet (a seba v ňom) vnímam ako hodnotovo neutrálny priestor – miesto faktov, mohli by sme povedať –, no hodnoty v ňom prirodzene nemajú miesto.

V roku 1585 Jacques du Perron predstavil na dvore francúzskeho kráľa Henricha III. v rámci večernej zábavy formálny logický argument za Božiu existenciu. Du Perron, niekdajší protestant, bol však v tom čase už na dobrej ceste stať sa kardinálom.

Tak už aj ja osobne viem a do konca mája by sme mali vedieť všetci, kedy presne by sme mali ísť do dôchodku a aká bude jeho výška.

Hádam aj viac než pred rokom mi moja žena povedala, aby som ten ihličnan, ktorý je na záhrade v črepníku, vyhodil. Je suchý, opadol, nerastie. Možno zmrzol alebo sa stalo niečo iné. Naozaj vyzeral, že je s ním koniec.

Nebude to mojím starnutím, ale predsa si silno uvedomujem, že začínam mať svojich obľúbených autorov. Nie preto, lebo s nimi vo všetkom súhlasím, ale preto, lebo sa viem pozerať na svet ich očami a zdieľam nie ich odpovede, ale otázky.

Chodím. Každý večer, pokojne aj neskoro či rovno už v noci, sa snažím ísť sa prejsť a aby som tomu dal akýsi systémový rámec, zaobstaral som si k tomu aj palice. Nie bežkárske ani turistické, ale určené špeciálne na ten typ chodenia, ktorý, ako som sa dozvedel, realizujem presne ja.

Nedeje sa mi to často, ale minule som mal také ráno. Rozčúlil som sa. Najhoršie je, že musím úprimne priznať, že po týždni si už neviem spomenúť na koho a prečo. Bola to ale nejaká správa v telefóne a ja som cítil, že som v práve, a tak som sa rozčúlil. Taký rozčúlený som s mobilom v ruke vyšiel z domu a išiel som stredom cesty, pretože som bol predsa v práve a rozčúlený, tak čo by som nešiel stredom.

Po čase sme mali opäť smrť v rodine. Odišla nám teta. Dožila sa síce pekného veku, no správa o takomto definitívnom odchode nás vždy dokáže zaskočiť.

Nijak zvlášť nepoužívam Instagram, vlastne ani iné sociálne siete, ale z času na čas počujem povzdych kolegov: Keď tam dám fotku ako pozvánku na koncert, tak si to pozrie pár ľudí. Keď tam dám fotku svojho kaktusu, ktorý narástol tak zvláštne, že vyzerá, že má zavreté oči a hnevá sa, tak sú to tisíce a tisíce.