„Užime si to, bližšie sa k Nobelovke za literatúru už nikdy nedostaneme,“ skonštatoval trocha sarkasticky, ale v zásade v dobrom jeden z kolegov, keď sme sa takto pred týždňom aj čosi dozvedeli, že tohtoročnú Nobelovu cenu za literatúru získal László Krasznahorkai.

Konečne som si našiel čas na pozeranie známeho seriálu The Chosen. Už som sa chcel na to dať viackrát, no naposledy ma na to toto leto nalákala práve Jakubova pani manželka (ďakujem).

Jeseň a jeseň života. Začať takýmto klišé možno odradí nejedného čitateľa, ale pravda je taká, že odumierajúce leto je ideálnym časom na existenciálne úvahy. Dostanem sa k smrti, ale najprv pár slov o mojich študentoch.

Taká drobná bolesť, ktorá sa dá pomenovať, vyriešiť a chvíľu vás sprevádza životom... to je vlastne veľmi dobrá vec, ako som zistil. Oveľa lepšia, ako keď vám konkrétne nie je nič, ale tak pocitovo asi všetko.

Tak azda aspoň už znova budeme s Čechmi najväčší kamoši aj tak akosi oficiálne, na vládnej úrovni či kde, niežeby sme sa medzičasom kamošili menej, ale mohlo to tak vyzerať.

Streda podvečer, káva, reči. Dlhé roky, vlastne od vysokej školy, teda už štvrťstoročie, sa kamaráti stretajú viac-menej každý týždeň, aby spolu pobudli a pohovorili.

Istá blízka osoba sa ma dnes opýtala, ako by mohla užitočne pomôcť našim východným susedom. Rozmýšľala totiž, čo také spraviť v rámci jej možností a možno aj bez toho, aby šlo len o finančnú podporu alebo aby tam musela vycestovať ako dobrovoľníčka (v jej situácii nemožná vec).

Je to zvláštne, ako sa v tom istom týždni politik hnevá, že niekto je zavretý, lebo slovne týral a ubližoval iným, a požaduje úplnú slobodu slova a zároveň schválime zákon, ktorý iným ľuďom nebráni hovoriť, zato im ale káže, ako majú a hlavne nemajú žiť. Takže sa zdá, že sme krajina, kde každý môže hovoriť hocičo a stať sa nesmie nič.

Celý svet sa začína točiť v podivnom narastajúcom víre, akoby čoraz viac ľudí ovládol nepokoj. Hovoríme si nástojčivým hlasom: „Keby tak bol kľud, ako veľmi by sme ho chceli...“ Tak premýšľam, či by sme ho naozaj chceli.

Cestovanie vo vlaku a kráčanie sú moje najobľúbenejšie formy komunikácie. Komunikácie? Tak predsa hovoríme o cestách, po ktorých cestujeme.