Vidámpark, Széchenyi Fürdő, Margid híd, Váci utca, je pravda, že v Budapešti už som dávnejšie nebol, ale vždy si tak vravím, že z detstva a junáckych liet mám nadrobené.

Je ťažké zachytiť do slov pocit, ktorý nás náhle napĺňa, keď sa tak ocitneme zoči-voči svetu. Cítime sa, ale stojíme pred hádankou, ako to pomenovať, slová všetko zmenia. Nájsť tie správne nie je ľahké. Zaoberajú sa tým spoločenské vedy, medicína aj umenie. Žijeme v štáte, kde sú spoločenské vedy na periférii, medicínu by najradšej nahradil zdravý rozum a umenie má vraj mlčky zabávať.

Zaoberám sa otázkou dobrého života. Je to dosť stará otázka, ktorú sa naprieč dejinami pýtali mnohí (ak nie všetci), známe sú slová Sokrata, ktorý sa pýtal: „Ako by sme mali žiť?“ A dodáva, že ide o veľmi vážnu a serióznu vec. Prečo? Lebo v stávke je všetko: život.

Nepríjemná vec sú tie pozitívne očakávania. Ťažko ich prekonať, ľahko ich nenaplniť. Premýšľam o nich už pár dní a stále viac sa mi zdá, že sa rodia z únavy.

Páči sa mi byť pamätníkom, ale má to aj svoje úskalia. Jednak čím viac som pamätníkom, tým som starší, a to nenesiem vôbec dobre, a jednak veci, čo si pamätám, sa oproti ich dnešnému výkladu zjavne stali inak.

Stretol som Dona Quijota. To je nejednoznačná postava. Bolo to v Prahe na konci Národní třídy pri Paláci Adria. V tej uzimenej jari tam stálo asi 15 ľudí. To skupina japonských turistov oproti na chodníku bola oveľa početnejšia. Mali rôzne vlajky, boli mladí a bolo vidno, že je to ich prvá demonštrácia. Pretože... boli odhodlaní, ale predsa sa po sebe dívali kradmo v rozpakoch. Vzrušení aj zahanbení. Skrátka, dojemní.

Už aby bolo donormalizované, ľahšie sa mi bude vyhraňovať, keď budem konečne vedieť a vidieť, komu tieto nové pomery nevadia, respektíve kto je s nimi stotožnený natoľko, že sa v nich naučí žiť.

Pozrieť sa na svet očami niekoho iného. Nemalo by to byť ťažké, dokonca mám pocit, že sa mi to niekedy podarí, ale práve teraz si myslím, že sa mi to ešte nikdy nepodarilo a vlastne sa mi to ani podariť nemôže.

Nedávno som čítal ďalšiu súhrnnú správu o stave klímy na planéte Zem. Človek potom chodí pár dní zamyslený a emócie sa v ňom striedajú úplne rovnako ako extrémy počasia, ktoré táto klimatická zmena spôsobuje.

Univerzálny „bububu“ strašiak u študentov všetkých vekov a disciplín je takzvaný syndróm podvodníka (v angličtine impostor syndrome).