S príchodom jesene som ponúkol niekoľko večerných online kurzov, ktoré začínajú tento týždeň. Jeden z nich je pokračovaním obľúbeného kurzu Filozofia a duševné zdravie spred leta.

Tento víkend bude v Bratislave rušno. Jazzáky veľmi neovplyvnia náš bežný život a, samozrejme, väčšina si ani nevšimne, že sa niečo deje, ale my, ktorí to máme už tradične zafixované ako dôležitú súčasť ročného kalendára, sa tešíme na stretnutie s množstvom hudobníkov z celého sveta.

Na Nobelovej cene, pochopiteľne tej za literatúru, keďže v tých ostatných sa neorientujem už vôbec, ma už tradične najviac prekvapuje, ako sa zrazu z prakticky neznámej spisovateľky či spisovateľa stane spisovateľ/spisovateľka známy či známa.

Žuvačky, silónové pančuchy, rifle, dámsky deodorant, fejkový Walkman z Maďarska a za hrsť odznakov všakovakých hudobných skupín tiež odtiaľ, lebo Maďarsko pôsobilo ako zem zasľúbená.

Bratislavské jazzové dni, všeobecne zvané džezáky, sa v tomto roku dožívajú pol storočia. Keď je človek mladý, tak tie storočia nič neznamenajú. Pamätám sa z dejepisu, že mi to nič nehovorilo, keď sa spomínalo minulé storočie.

Každý boží deň nejaký zvrat, nejaká udalosť, nejaká blbosť, banálna vec, ale pokojne i vec dramatická, zásadná, principiálna – v tom množstve to ale naozaj ťažko rozlíšiť.

Trochu slovenskej jazzovej histórie nezaškodí. Nie je síce dostatočne národná, ako sa to dnes vyžaduje, ale pravdou je, že Slováci začali hrať a počúvať jazz presne vtedy, keď to bolo v móde v celej Európe. Aj my máme svoju jazzovú históriu.

Asi riskujem, že s vaničkou vylejem aj dieťa, prípadne strelím gól do vlastnej brány, ale musím skonštatovať, že v poslednom čase ma máločo pobavilo viac ako konsenzuálne pobúrenie nad tým, že sa nám zdvihnú ceny kníh.

Ľudský hlas je vlastne jednohlasý hudobný nástroj.

V aktuálnom kontexte vyčíňania počasia sa zvykne pripomínať floskula, ako nám raz za čas príroda pripomenie, akí sme maličkí a aké sú naše problémy malicherné.