V Breslau, Wrocław, Borszló, Vroclave či Vratislave som síce nikdy nebol, ale určite sa tam raz pôjdem pozrieť, mám totiž pocit, že to mesto poznám. Z obrázkov, zväčša, ale predovšetkým z románov Mareka Krajewského, filmov a seriálov, ktoré sa v ňom odohrávajú.

Premýšľam, ako zasiahne konsolidácia divadlo. Tým, že bude mať menej peňazí asi nie, to už sa vyriešilo dávnejšie. Takže budeme musieť začať šetriť inak. A nie na strane divákov, ale poctivo na strane dramatických postáv.

Dá sa cestovať mysľou? Aké situácie by to mohlo zahŕňať? Môže napríklad naša myseľ vycestovať poza svoje hranice? Alebo sa môže vydať na púť a pri tejto ceste sa stratiť?

Predpokladám, že dominantná väčšina civilizovaného sveta alebo vlastne sveta ako takého ešte stále vie, že ľudstvo naozaj pristálo na Mesiaci, Zem je guľatá a očkovanie je zdraviu prospešná vec.

OZ Belasý motýľ spája deti, dospelých aj ich rodiny, ktorí žijú s rôznymi nervovosvalovými ochoreniami. Nedávno som od nich dostal nečakané, ale o to vzácnejšie pozvanie.

Román Led, akože ľad, len teda v češtine, mimoriadne rešpektovaného súčasného poľského spisovateľa svetového formátu Jaceka Dukaja vyšiel v českom preklade po prvýkrát v roku 2021, teda štrnásť rokov potom, ako vyšiel doma v Poľsku.

Minule som mal dva astronomické zážitky. Jeden vizuálny a jeden verbálny. Myslím, že medzi nimi existuje drobná väzba, a ako to tak býva, možno je to náhoda, ale možno nie.

Zdá sa mi, že pasca stredného veku je aj v tom, že o náročných veciach hovoríme náročne, o vážnych ešte vážnejšie než vážne. O problémoch problematicky. Míňame tým také množstvo energie, že samotné hovorenie o problémoch už považujeme za výkon, ktorý sme pre danú vec urobili, hoci sme zatiaľ neurobili nič, ale hovoriť o vážnych veciach ľahko nám pripadá nie dosť dostatočné. Zažil som celkom odlišnú konverzáciu.

Schúliť sa, zababušiť a prečkať, najlepšie v spánku, takže by som naozaj netušil, čo sa deje vonku. Lebo tá bezmocnosť je paralyzujúca. A pritom zatiaľ vôbec bezmocný nie som, teda nie úplne, lebo veď ešte stále sa dá.

Vraví sa, že žijeme bláznivé časy a že je treba sa ich báť. Ale čo ak je to práve naopak, že dnes žijeme neúprosne logické, racionálne časy a hlboké ľudské bláznovstvo sa stráca, a práve preto je treba sa báť.