Predpokladám, že dominantná väčšina civilizovaného sveta alebo vlastne sveta ako takého ešte stále vie, že ľudstvo naozaj pristálo na Mesiaci, Zem je guľatá a očkovanie je zdraviu prospešná vec.

OZ Belasý motýľ spája deti, dospelých aj ich rodiny, ktorí žijú s rôznymi nervovosvalovými ochoreniami. Nedávno som od nich dostal nečakané, ale o to vzácnejšie pozvanie.

Román Led, akože ľad, len teda v češtine, mimoriadne rešpektovaného súčasného poľského spisovateľa svetového formátu Jaceka Dukaja vyšiel v českom preklade po prvýkrát v roku 2021, teda štrnásť rokov potom, ako vyšiel doma v Poľsku.

Minule som mal dva astronomické zážitky. Jeden vizuálny a jeden verbálny. Myslím, že medzi nimi existuje drobná väzba, a ako to tak býva, možno je to náhoda, ale možno nie.

Zdá sa mi, že pasca stredného veku je aj v tom, že o náročných veciach hovoríme náročne, o vážnych ešte vážnejšie než vážne. O problémoch problematicky. Míňame tým také množstvo energie, že samotné hovorenie o problémoch už považujeme za výkon, ktorý sme pre danú vec urobili, hoci sme zatiaľ neurobili nič, ale hovoriť o vážnych veciach ľahko nám pripadá nie dosť dostatočné. Zažil som celkom odlišnú konverzáciu.

Schúliť sa, zababušiť a prečkať, najlepšie v spánku, takže by som naozaj netušil, čo sa deje vonku. Lebo tá bezmocnosť je paralyzujúca. A pritom zatiaľ vôbec bezmocný nie som, teda nie úplne, lebo veď ešte stále sa dá.

Vraví sa, že žijeme bláznivé časy a že je treba sa ich báť. Ale čo ak je to práve naopak, že dnes žijeme neúprosne logické, racionálne časy a hlboké ľudské bláznovstvo sa stráca, a práve preto je treba sa báť.

V Bratislave stojí pamätník Milana Rastislava Štefánika (slávneho diplomata, pilota a astronóma), na ktorom je napísané: „Kto si myslí, že mu slobodu môžu vybojovať iní, je jej nehodný.“ Od malička som, samozrejme, chápal, čo tieto slová a veta znamenajú.

Pozerám taký seriál. Samozrejme, pozerám veľa seriálov a stále nové a nové filmy a tie občas prekladám starými, a je toho veľa, a je to taká vlastne príjemná pracovná rutina, ktorá ma stále baví, takže žiadne ponosy, a už vôbec to nie je tak, že by som sa sťažoval.

Oživme Platóna a pozorujme, ako by nanovo napísal svoju slávnu alegóriu o jaskyni. Nebola by už situovaná v tmavej diere s ohňom, ale skôr v pohodlnej izbe s wi-fi, ľudia sedia pripútaní k obrazovkám a hľadia na nekonečný prúd obrázkov a videí.