Hoci je počasie skutočne univerzálnou témou, zvykol som si ho neriešiť, lebo teda, veď vieme, ako to s ním je – akosi bolo, akosi bude, čo už ja s tým? Nič, len sa príslušne obliecť alebo vyzliecť v súlade s aktuálnymi vonkajšími okolnosťami.

Všetci ich poznáme, ale prečo sú antihrdinami dnešnej doby? Podľa škótskeho filozofa Alasdaira MacIntyra (1929 – 2025) žijeme v emotivistickej dobe.

Podivným riadením osudu som si musel pozrieť video akéhosi českého youtubera. Bol už starší a sťažoval sa, že u nich v meste pri rieke, kde kedysi za socializmu bol kamenný breh, je teraz všetko zarastené. Inak na tom príspevku nebolo nič zvláštne.

Priznám sa, keď som bol menší, bol som aj trochu hlúpučký. Napríklad keď sme v škole prvýkrát čítali Malého princa od Exupéryho, myslel som si, že nejde o nič hlbšie, len o nejaké cestovanie z jednej planéty na druhú. Proste taký interplanetárny cestopis.

Leto, prázdniny, uhorka, ako relatívne konvenčný jedinec nášho druhu v našom civilizačnom prostredí sa síce neodvážim tvrdiť, že mám akýsi voľný čas, ak by sa ale o takom čomsi dalo uvažovať, tak práve v tomto období.

Leto lenivo speje do polčasu. Zdá sa, že po prvých dobrodružstvách, festivaloch a skorých dovolenkách nastáva fáza krátkeho stíšenia, kým nás nezačne dobiehať podozrenie, že obdobie letných prázdnin sa neúprosne kráti a je tu ešte toľko plánov a možností. To sa potom letná horúčka naplno vráti.

Veta z filmovej adaptácie Pána Prsteňov, ktorú v Dvoch vežiach vyriekol zronený kráľ Théoden nad mŕtvym telom svojho syna Théodreda.

Problém príliš otvorených nožníc, alebo tak nejako sa tomu hovorí. Témy, ktoré polarizujú spoločnosť až tak veľmi, že znesvárené skupiny stoja proti sebe v nezmieriteľnej konfrontácii.

Prezident Nikaraguy vystúpil k národu s prejavom, v ktorom oznámil, že navždy v krajine ruší voľby. A treba povedať, že to aj poctivo zdôvodnil a že proti tým dôvodom ťažko niečo namietať.

My ľudia sa maskujeme, ako môžeme. Máme ego, naučené gestá istoty, máme mobil, cigarety, máme svoje finty, aby nám nikto len tak ľahko nevidel do žalúdka. Ale predsa sú ešte okamihy, keď sa chtiac-nechtiac odkopeme a sme jednoducho takí, akí sme. Objavil som jednu z chvíľ, keď nám je skutočne vidieť do žalúdka.