V poslednej dobe som vďačný za všetko. Aj za selektívnu pomoc kresťanským utečencom zo Sýrie. Aj za vládnu pomoc iba stovke týchto ľudí. Aj za to, že Slováci reagujú vlnou pomoci až teraz, po Parndorfe.
Šokujúcu vraždu reportérky a jej kameramana v priamom prenose niektoré americké médiá ihneď zvalili na príliš benevolentnú úpravu držby zbraní. No pozornosť treba skôr venovať dôvodom, ktoré ako svoje motívy uviedol samotný strelec.
Videl som mnohé vojny, masové hroby, zemetrasenia, cunami. Cítil som sladkastý mŕtvolný zápach spálených a rozkladajúcich sa tiel. No nič nebolo desivejšie ako toto.
Smrť dvoch novinárov v priamom televíznom prenose je zvláštna vďaka tomu televíznemu prenosu. Ináč však – žiaľ – zapadá do tragickej série amerických strieľačiek.
Milá Hedviga. Píšem Ti do Maďarska z nášho hlavného mesta, vraj krásavice na Dunaji. Bratislava už nejaký ten čas nie je Tvojím hlavným mestom a ja dúfam, že si v novej domovine šťastná.
Je taká dobrá zásada, nebyť osobný. Komentátor Dag Daniš ju nedávno porušil a napokon sa ospravedlnil Igorovi Matovičovi. Fajn, no väčšiu pozornosť ako spory s politikom si zaslúžia jeho komentáre o utečencoch.
Internet obieha fotografia republikánskeho kandidáta na amerického prezidenta Jeba Busha s jednou rukou bielou a druhou tmavou, takže to vyzerá, že nejaký grafik použil telo černocha z fotobanky a zabudol druhú ruku doretušovať.
Policajný záťah proti Igorovi Matovičovi bol presne načasovaný. Prišiel v čase, keď Matovič tvorí svoju kandidátku do budúcich volieb a oslovuje dôveryhodné osobnosti, okrem iných aj „biele vrany“.
S úžasom sledujem, ako sa novinári podrobne zaujímajú o to, prečo si ten náš prezident išiel dať nohu zreparovať do Česka a neponúkol svoj kĺb niektorej slovenskej nemocnici.
