Je to príznačné a nečudujem sa. Tragédie iných ľudí sa nás týkajú o to viac, o čo sú nám bližšie. Mentálne aj geograficky. Kruh empatie je obvykle úzky. Parndorf je tesne za hranicou, ak o hranici v Schengene už opäť môžeme hovoriť. Iné miesta sú ďalej. Evzoni a Idomeni ležia viac ako tisíc kilometrov od nás na grécko-macedónskej hranici, kde sme pred dvoma mesiacmi s kolegom Filipom Lehotským videli, ako stovkám utečencov prevažne zo Sýrie pomáha iba jedna Nemka. „Som človek,“ povedala mi na otázku, či je humanitárna pracovníčka. Tým chudákom nemal kto vtedy ani podať fľašu vody, tak sme im niekoľko balení doviezli. Málo, ale predsa.
.pomáhať spoločne
Hovoril som potom naliehavo o situácii na Balkáne, o potrebe zriadiť na migračnej trase z Turecka v Európe pri hraniciach bezpečné miesta, kde utečenci dostanú vodu, potraviny, lieky, zdravotnú a inú pomoc. Písal som reportáže, fotografoval a hovoril som o tom pre .týždeň, pre Denník N, pre RTVS, aj na diskusii organizovanej Denníkom N v KC Dunaj. Väčšiu reakciu verejnosti ani kolegov z charitatívnych organizácií to vtedy, začiatkom dovoleniek ešte nevyvolalo.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.