Toto expresívne slovo patrilo kedysi do konverzačnej príručky budovateľov socializmu. Mne napadlo v súvislosti s poštou a s mojou zdravotnou poisťovňou.

Chcel by byť lídrom opozície. Mal na to všetky predpoklady. Elitné vzdelanie, vynikajúce renomé právnika a nadaného politika. Niečo ale v prípade Radoslava Procházku škrípe. Čo?​​

Viete, čo bolo vo štvrtok 15. októbra správou dňa, keďže sa jej venovali všetky tri hlavné televízie? Zákaz donášky stravy z reštaurácie pre študentov prievidzského gymnázia.

Nedeľa je tradične spojená s reláciou o 5 minút 12. Myslel som si, že za moje koncesionárske poplatky sa bude opäť konať repríza repríz, duel Fico – Figeľ. Bol som však prekvapený.

Debata o konferencii TechMatch Slovakia 2015 by sa nemala obmedziť len na diskusiu o jej cene. Otázka znie, či by mal štát podporovať startupy ako privilegovanú množinu firiem.

Viem. Na tejto stránke nie je zvykom písať o pohreboch. Urobím však výnimku. V Prešove dnes pochovali Vladimíra Suchodolinského.

Moja kolegyňa Eva Čobejová píše, že Marián Kotleba svojimi dotácie znemožňujúcimi nepodpismi neobmedzuje slobodnú tvorbu. Nesúhlasím s ňou.

„Ty sa nebojíš?“ Túto otázku dostávam často. Strach je tuším znovu deliacou čiarou. Aj za komunizmu sa niektorí báli a iní nie. A pokiaľ ide o mňa, teraz sa bojím. Je sa čoho.

Počúvam to teraz všade a často. Že Kotleba bráni umelcom v slobode tvoriť. Že obmedzuje slobodnú tvorbu. Nesúhlasím a cítim sa čudne, že sa musím zastať človeka, ako je Kotleba.

Nedávno sa ma ktosi pýtal, za čo vlastne dnes feministky bojujú, veď už máme aj volebné právo aj rovnoprávnosť. Tak čo ešte chceme? Tak napríklad nepodchladené kancelárie!