Časť našej redakcie bola v sobotu v Štiavniku. Poklonili sme sa pred Jánovou rakvou, hodili sme do jeho hrobu vetvičku krušpánu a stisli ruku jeho užialeným rodičom.

Bábkoherec Ivan Martinka režíroval v Novom divadle v Nitre bábkovú inscenáciu Pinocchio a hoci bola premiéra už koncom minulého roka, ešte stále hru doťahuje a dorába. Nepovažuje to za neprofesionálne, skôr naopak, nerád necháva veci nedorobené.

Ôsmeho júna 1990 sa začali prvé slobodné voľby v Československu po 41 rokoch komunistickej totality. My Husákove deti sme v tom čase ešte väčšinou drali školské lavice.

Teraz už nebudem smiešna, keď napíšem, že žijeme v mafiánskom štáte? Zvláštne.

Miňo, nie sme s tebou ● Tibor, roztras sa ● Andrej, internáty?

Posledné týždne nás smola a smrť navštevujú častejšie. Udalosti posledných dní v našej komunite, keď sme sa náhle lúčili s mladým priateľom, i skúsenosť posledných mesiacov nás priviedli na myšlienku pomáhať osamelým ľuďom pri poslednej rozlúčke.

Ježiš bol štyridsať dní na púšti a satan ho tam pokúšal. No kto je ten, čo nás privádza do pokušenia? O tejto otázke sa nedávno rozhorela prudká teologická hádka.

V Trnave sa otvorili priestory unikátneho kultúrneho centra. Cez masívnu tmavohnedú bránu sa dostaneme do sveta, ktorý je citlivým prepojením dávnej minulosti so súčasnosťou. A nebije sa to. Naopak.

Nevieme, nedá sa, nechceme. A tak skúšame znova: CTRL + c, CTRL + v. Opakujte si to nahlas a dostatočne rýchlo a zacítite pulz prítomný pri tvorbe akéhokoľvek projektu na východe Slovenska, ktorý dostal nálepku „alternatívny“.

Iba pred niečo viac ako týždňom sme žili v krajine, ktorá bola v niečom rovnaká, ale zároveň výrazne odlišná, než je tá, v ktorej sa ocitáme dnes. Prečo došlo k tejto tragickej udalosti? Čo sa s tým dá robiť? A čo je teraz našou hlavnou úlohou?